Partner ma nechápe, neakceptuje a ruky mám zviazané. Ako s ním žiť?

Dobrý deň,

som zúfalá žena. S partnerom sme spolu 6 rokov a máme dcérku, ktorá bude mať v decembri 5 rokov. Medzi nami je 8-ročný rozdiel.

Príspevok bude naozaj dlhý, keďže sa to tiahne ja ani neviem koľko rokov. Partner tvrdí, že 5 rokov.

Hádame sa, môj názor je nepodstatný a nevypočutý, lebo pre neho sú to len kecy. On vie čo robí, vie ako to má byť všetko správne a proste bude po jeho. Dôvod - keby sme sa od začiatku riadili mnou, tak ktovie, kde skončíme. Všetko, čo sa snažím povedať, tak ho vytáča a ja môžem za to, že ho dcérka takého vidí.

Niekedy sa postaví predomňa, aby ma chránila, alebo ma hladká a objíma nech nie som smutná. Môžem za to ja, že ona tak reaguje. Prerástlo to do agresivity, nadávok, vyhrážok a ponižovania, že nie som dobrá matka, nie som dobrá žena, nie som dobrý človek a načo som potom. Ja môžem za všetko, lebo si neviem otvoriť ústa tam, kde mám. Tým myslí mojich rodičov, sestru a v práci, ktorú už opäť nemám. Ja z malej nič dobré nevychovám, lebo vidí metódy výchovy mojej matky a mojej sestry. Vraj ho brzdím a nemôže byť kvôli mne taký otec a partner akoby chcel.

Kedysi sme obaja brali drogy, boli sme mladí a nezodpovední, ľahostajní ľudia. Nebola som vtedy najmúdrejšia už len vzhľadom k môjmu veku (19), a preto moje názory a činy neboli správne.

On aj napriek tomu, že bral drogy, tak mal vždy spravodlivý a rozumný úsudok a pohľad na veci. Vždy mu všetko vyšlo tak ako malo a malo to aj nejaký účinok, lebo mal svoje postupy a vedel prečo veci robí tak ako robí. Vyrastal v prostredí, kde si obaja rodičia ľúbili vypiť, obaja rodičia boli na seba agresívni. Neskôr sa rozviedli a matka si vodila domov návštevy. Fajčilo sa vnútri pri ňom. So starými rodičmi nemal žiaden vzťah.

Ako som ostala tehotná, tak sa nám celý život zmenil. On odcestoval do zahraničia, aby sa o nás postaral. Nemali sme podporu v nikom, minimálne v mojich rodičoch. V tom čase ho jeho matka vyhodila z bytu a nekomunikovala s nami až do narodenia dcérky. Naši nás vzali, i keď sme v trojizbáku žili dokopy ôsmy + pes. Vzali aj moju sestru s dvoma deťmi. Tá sa vtedy rozišla s partnerom a nemala kam ísť.

Keď som ostala tehotná, tak mi moja matka povedala, aby som išla na potrat. Vzhľadom k nášmu životnému štýlu nechcela, aby som skončila ako moja sestra - žiadna práca, žiadne poriadne bývanie či zázemie, deti na krku, drogy.

Aj v práci a zvyšnej rodine oznámila, že má na svete ďalšiu vnučku, až keď mala dcérka meniny. To už mala 5 mesiacov. Partner jej to nevie doteraz odpustiť. Vykrikuje mi to, že som si nezastala ani malú, ani jeho, ani seba. Vraj sa má malej a mne ospravedlniť za to, čo vtedy povedala.

Keď som bola v nemocnici aj s predčasne narodenou dcérkou (29 + 6tt), tak nás prišli pozrieť. Dokonca sme mohli prvé dva týždne bývať u nich, lebo sme nemali ešte dokončený vtedajší byt a on sa tam z turnusu mohol vrátiť a bývať tam aj bezo mňa. Sestra tam už v tom čase nebývala. Snažili sa nám vždy pomôcť finančne a aj so stravou, s nákupmi, so sťahovaním, upratovaním, hračkami pre dcérku. Keď sme robili oslavu, vždy prišli.

Ale...
Aktuálne je to tak, že deti mojej sestry majú nejaké zvláštne privilégiá. Naši si myslia, že keď jej ich vezmú, že ju odbremenia. Pritom jej len dávajú voľnosť - ona je stále v tom istom živote zaseknutá. Boli už aj u nej a všade neskutočný bordel. Hlavne, že "kamarátky" tam mala. Partner jej chodil do zahraničia zarábať a u nich sa diali veci, čo normálny človek si povie, že sa deje len vo filme. On sa snažil, dokonca jej dcéru z minulého vzťahu bral za svoju.

O mojej sestre a jej živote by som dokázala napísať veľa a všetko vplýva aj na nás. Našu malú majú problém zobrať na noc. Jedna neter u nich býva a druhá je tam každý víkend alebo celé prázdniny. Nemôžu k nám prísť, alebo ostať dlhšie, lebo jedna neter toto a druhá tamto. Poprosím ich, či by sme sa mohli porozprávať. Keď chcem, aby prišli do interiérového ihriska za nami, tak zrazu boli dohodnutí, že idú na bycikle. Keď už je tam neter, tak už vedia prísť aj na to ihrisko.

Na MDD neter zobrali do Dinoparku. Nám ani len nezavolali. Dcérka mala meniny - doteraz vždy aspoň napísali. Teraz ani ťuk, ale mala u nich darček. Veď ona to tak ešte nevníma a nechápe.

A gro všetkého nastalo minulý mesiac, kedy moju sestru aj s neterou vyhodil z bytu jej partner na základe toho, čo robila, keď on bol v robote. To naši nevidia. Zobrali ju opäť k sebe aj s neterou. Lenže s týmto partnerom má 3-ročného synčeka. Keď ich bol slušne poprosiť, či ho môžu vziať na 6 týždňov, že musí ísť do práce, tak moja mama povedala, že nie. Vraj tam nemá kde byť a že sestra sa ho vzdá. Ona nenamietala, očividne jej to žily netrhalo.

S rodičmi sa nerozprávam, nekontaktujem ich a bolí ma to. Nerozumiem ich správaniu a nikto tomu nerozumie. Vraj chcú pomôcť deťom, ale vnuka odvrhnú a narkomanku dcéru, ktorá xy-krát zneužila ich dobrotu a okradla ich vezmú.

Myslela som, že tie hádky s mojím partnerom sa zmiernia, keď nebudem v kontakte s rodičmi. Tí mu tak strašne vadia, ale ja mám k ním úctu a rešpekt. On to vidí tak, že som pre nich h*vno, ktoré nerešpektujú, neakceptujú a môžu mi všetko. Skôr len neplytváme energiu a nepozastavujeme sa nad tým čo on a nerobíme z komára somára, no to sú asi jeho ujmy a nedostatky z nie dobrého detstva.

Ďalšie príčiny hádok - pokúšam sa variť zdravšie, aby som do malej dostala viac zeleniny. Chcem, aby jedla výživnejšie potraviny. To je zlé. Čo je však zlé na čisto zeleninovom rizote? Je zlé, keď namiesto mäsa dám údené tofu? Alebo do cestovín s Lúčinou zamaskujem cuketu? Alebo spravím omáčku na špagety z červenej šošovice? Jeho názor - to sú moje fit jedla, ktoré nikomu nechutia.Dcérke chutia.

Dcérka mávala často zápaly zospodu, boli sme aj na detskej gyekológii. Prišli sme na to, že zrejme keď ostane chorá sa jej to zvalí tam dole a v škôlke sa utierajú sami po močení. Vraj prečo jej to nepozerám každý večer po sprche a kúpaní? Čo som to za matku, že na to nedohliadam? Prečo jej nedávam lieky/vitamíny v rovnakom čase ale podľa seba? Lebo liek na alergiu a vitamín C,D sa má dávať 1x za deň hocikedy a lieky na kašeľ či kvapky do nosa podľa potreby. Či som ja doktorka, keď jej nasadzujem lieky.

Najprv mi zakazoval fyzicky trestať malú, že mám hľadať spôsoby. Cez obdobie vzdoru kedy mne samej nepomohlo nič tak dobre ako zvuk otvorenia šuplíka na kuchynskej linke, kde boli varechy. Neutrieskala som ju s ňou do nepríčetnosti. Niekedy ani nedostala, skôr len také ťapnutie po ritke. Jeho riešenie - zlomil mi všetky varechy. Aktuálne jeho názor je, že dvakrát neposlúchne a dostane po zadku a zavrieť do izby nech si tam reve. Aj za to môžem, že ho neposlúchne.

My samé doma máme aktuálne minimálny problém s nespoluprácou. Keď má prísť z turnusu domov, tak vyglancujem byt, snažím sa nech naozaj nič nezabudnem nikde, nech si zase niečo nenájde, nech nejačí ako pavián. Bum! Prečo si neožehlila? Veď je tam prádlo ešte keď som odchádzal. Chodí na 10 dní. Ja naozaj za ten čas operiem max. 3x - biele, farebné, detské a potom žehlím všetko naraz.

Prečo je táto parapeta špinavá? Prečo je prázdna chladnička? Nestihla som ísť na nákup, písala som ti kúp si aspoň bagetu na pumpe, že zajtra budem variť a ráno pôjdem kúpiť raňajky. Ako som si to mohla dovoliť, keď som doma a on zarába?

Ak ho nečaká nachystaný uterák v kúpeľni, už sa cíti menejcenný a či chce tak strašne veľa odo mňa.

Nepracujem, lebo malá bola furt chorá. Mala som zamestnanie, ale po skúšobnej dobe mi ho nepredĺžili. Povedal, že veď on zarobí dobre, aby som ostala doma - nech je upratané, navarené a o malú postarané.

V každej hádke však počúvam ako on chodí do roboty a ja som "len" doma, že som neschopná a mám sa zamestnať aj keby na skrátený úväzok a mám si stíhať domácnosť aj dieťa. Veď aj iné ženy to dokážu.

On neupratuje. Kedysi aspoň spratal, povysával, zmyl dlážku. Už dlhšie nič. Vraj prečo by mi mal pomáhať, že si to nezaslúžim. Vraj som večne nespokojná a nevďačná. Za to bordelu narobí ako tornádo.

A najlepšie - nerob zo seba chúďatko. Ty nie si tá, kto tu má plakať. Pozri sa do zrkadla, že čo si za človeka a ako si mi podkopávala nohy. Obrala si malú o 5 rokov života.

Keď je doma, tak netrávi s nami čas. Je s kamarátmi, dcérku zoberie na dve hodiny za 4 dni von. Resp. do detského kútika, za kamarátom. So mnou vraj on už nikam nepôjde, lebo ja mu vždy spravím len nervy. Keď niekam máme ísť, tak som nervóznejšia. Ja chystám seba, dcérku a veci. A on pánko čumí do mobilu, alebo fajčí na balkóne. Ja som matka a mám si všetko riadiť.

Nemám kam ísť. On by ma najradšej upratal k našim, že nech sme tam všetci. Chcela som sa dohodnúť, keď mu dám peniaze za trojmesačný nájom + za operáciu oči, čo mi zaplatil + že si zoberie nejaký nábytok, či tu môžeme ostať s malou bývať. A to kvôli škôlke a kamarátom. Vraj nie. Pôjdeme stadiaľ všetci a hotovo.

Ako s ním mám komunikovať?

Ako ho ukľudniť?

Ja mám tiež vždy potrebu povedať si svoje. To je najväčší kameň úrazu, lebo oponujem a bojujem. Chýbajú mi rodičia, ja som s nimi mala iný vzťah ako on s tými svojimi.

On to nechce pochopiť a ani akceptovať. On tam vidí, že sa ubližuje malej a tá je ukrátená o veľa veci z ich strany. Nemá to, čo majú netere. Moja sestra by sa tiež možno zmenila, keby jej dám šancu a pomôžem jej. Aj sa chcela so mnou rozprávať, lenže on o nej nechce ani počuť.

Ako by to malo všetko fungovať a vyzerať?

Som až taká zlá matka, žena a partnerka?

Ďakujem