Otec je alkoholik, mám strach o rodinu. Bude v poriadku, keď odídem na mesiac preč?

Dobrý deň,

situácia u nás doma je veľmi náročná na vysvetlenie, pretože trvá už niekoľko rokov. S priateľom som skoro 10 rokov a plánujeme odísť na mesiac na dovolenku. Veľmi by som si to priala. Vyskúšali by sme si, že aké je to byť naozaj 24 hodín spolu. Je to taký malý krok vpred, ktorý nás možno pripraví aj na spoločné bývanie. Jedna moja časť sa veľmi teší a chce to skúsiť.

Druhá časť má z toho stres, strach a úzkosť. Kladiem si otázku, čo sa bude diať u nás doma, kým budem preč. Žijeme s nevlastným otcom, ktorý je alkoholik. Posledné roky to naozaj preháňa. Volala som na neho i políciu, avšak nič sa tým v podstate nevyriešilo. Rozbíja veci, do každého rýpe, najmä teda do maminy. Niekoľkokrát sa stalo, že ju i fyzicky napadol. Nie je to na bežnej báze. Stalo sa to "párkrát" a odkedy som zavolala naňho políciu (bude to už rok), pretože udrel moju sestru, tak k tomu nedošlo. I tak mám z toho strach, pretože, aj keď nezbije niekoho fyzicky, je agresívny, ničí veci a je to veľmi nepríjemné. Čo ak sa stane niečo, čomu by moja prítomnosť mohla zabrániť.

Bude to už 6 rokov, čo sme sa (nútene) sťahovali od babky do rodinného domu, ktorý patrí nevlastnému otcovi. Stavali sme ho niekoľko rokov, ale plán bol predať ho. A tu sa celá situácia s alkoholom zhoršila niekoľkonásobne. Rodičia sa hádali často i predtým, ale odkedy sme sa odsťahovali, nabralo to na sile. Mama s otcom nikdy neboli zobratí. A teda si zrejme myslí, že keď mu dom patrí a my naň nemáme nárok, môže si dovoliť čokoľvek.

Mám už skoro dokončenú vysokú školu, moja sestra je tiež študentka, teda obidve sme dospelé. Máme malú sestru, ktorá je zároveň biologickou dcérou nášho nevlastného otca a ešte rok má pred sebou, kým nastúpi do prvého ročníka ZŠ. A to ma bolí na celej situácii najviac, že v tomto chaose musí vyrastať. Navrhovala som mame, aby sme šli do podnájmu, ale keďže dlhodobo nepracuje, mala pocit, že to nezvládneme finančne. Pýtala som sa kamarátov, zháňala lacnejšie bývanie, kde vezmú i naše dve zvieratká. Vždy videla len to ako to nepôjde. Sestru v škôlke necháva len do obeda a potom ide domov, čiže priestor na prácu nie je. Verím, že keď sestra nastúpi do školy a mama do práce, začnú sa veci hýbať tým správnym smerom. Takto to ďalej nejde. A aj keď si teraz neviem už skoro vôbec predstaviť, že by som bývala s mamou i ja, určite by som ju podporila psychicky, aj finančne.

Zo začiatku som trpela výčitkami zakaždým, keď som išla k priateľovi na víkend, prípadne na niekoľko dní a pod. Mrzelo ma, že ja si idem "užiť" a ich tam nechávam. Písala som sestre, či je všetko v poriadku. Tŕpla som, keď písala, že sa zase hádajú. Hádali a hádajú sa veľmi často. Postupom času som začala rezignovať, prestala som sestre písať, ona mne tiež. Mala som pocit, že aj tak by som nič nevyriešila a snažila som si s priateľom náš spoločný čas užívať viac. Mala som pocit, že sa snažím dať mame možnosti, podporu, aby naša situácia bola iná. Zároveň sa nič neposúvalo vpred. Boli to len dlhé vyčerpávajúce rozhovory, nápady - žiadne činy. Stále dookola to isté.

Zároveň aj môj vzťah s mamou je zvláštny. Mám pocit, že vždy sme mali každá trošku iné videnie, ale kým ja sa ju snažím pochopiť, ona ma trošku súdi. Často sa správa ku mne podľa nálady. To chápem, nemá to vôbec ľahké. Vysnívala si istú predstavu života, ktorá sa zatiaľ nenaplnila. Lenže ma to bolí. Keď som sa ju snažila konfrontovať (slušne), či som jej niečo spravila, či jej niečo vadí, odpoveď bola nie. Komunikujeme spolu, máme veľa pekných dní, ale akoby som sa necítila vo svojej koži, uvoľnene, tak ako by to v prítomnosti najbližších malo byť.

Nie som bez chyby ani ja, ale už nie som tá drzá tínedžerka, ako ma často nazývala. Naozaj mám pocit, že sa snažím. Snažím sa upratovať, nakúpiť (otec často nič do chladničky nekúpi), porozprávať sa... Možno je to len pocit, že sa snažím, naozaj už neviem.

Nerozumiem napríklad situácii, kedy sa chcem ísť s najmladšou sestrou hrať a mama začne sestru komandovať, aby mi dala pokoj, aby ma nechala, nech si ide kresliť, upratať, jesť a pod. A nie je to niečo, čo by som si len nahovárala, pretože často sa mi prihovára šepkaním, aby to mama nepočula. Ukazuje mi prstom, aby som s ňou išla na dvor, aby sme sa išli hrať a pod. Lenže neviem to urobiť, pretože viem, že keby ju chytím za ruku a vyjdem na dvor,
ona by si ju zavolala späť, resp., dala mi najavo, že jej to vadí. Už som sa jej raz i pýtala, čo jej vadí na situácii, kedy sme sa išli so sestrou spolu hrať a ona začala búchať riadmi. Vraj sa s ňou hrám strašne dlho, aj dve hodiny vkuse, lenže posledné mesiace som doma čím ďalej tým menej, minimálne. Cez týždeň v práci alebo v škole, víkendy často u priateľa, niekedy aj cez týždeň. Takže mi nepríde také zlé, zahrať sa s ňou trošku dlhšie, keď spolu netrávime veľa času. Mojej druhej sestre takéto "naprieky" nerobí, resp., nezdá sa mi, že by to robila do takej istej miery ako mne.

Viem, že asi štyri stĺpce z tohto textu sú možno zbytočné, ale chcela som, aby ste videli situáciu trošku hlbšie, zároveň sa chcela vyrozprávať.

Myslíte, že je v poriadku, ak odídem na mesiac preč?

Viem, že som spomenula, že i tak netrávim veľa času doma, ale nikdy som nebola preč na takú dlhú dobu a zároveň tak ďaleko. Priateľ býva odo mňa cca 20 - 25 minút. Teraz budeme preč asi 2 hodiny od môjho domova, čo možno nie je tak veľa, ale je to dosť. Viem, že môžeme ísť aj na kratšiu dobu a vrátiť sa, ale neviem, či by som chcela, neviem, či sú moje rozhodnutia správne.

Ďakujem