Moje city voči prvému dieťaťu ochladli. Dá sa mi pomôcť?

Dobrý deň,

som šťastne vydatá a mám 2 deti. 9-ročné dievčatko s bývalým partnerom, s ktorým som rozídená 9 rokov a syna mám s mojím mužom. Problém sa týka vzťahu s mojou dcérou. Starala som sa o ňu sama asi do roka. Postupne si bývalý začal na ňu nárokovať a javiť o ňu záujem. Nemala som nič proti, bol jej otec.

Po nejakom čase si ju chcel k sebe brávať aj na noc, s čím som tiež súhlasila, aj keď sme mali spolu veľmi blízky vzťah. Nech sa stará aj on. Až sme nakoniec skončili pri striedaní dieťaťa, veď vraj má na ňu rovnaké právo. Bolo to po pol týždni. Dcéra začala chodiť do škôlky na 4 dni a od piatka do nedele bola s otcom. Asi v tej dobe som spoznala môjho muža.

Dcéra už vedela celkom pekne rozprávať a ja som sa dozvedela, že otec sa o ňu až tak dobre nestará. Kŕmil ju len nezdravým jedlom, vláčil ju do práce, kde bola aj celé dni. Niekedy jej dal len jednu palacinku na obed, raňajky nemala žiadne a domov sa mi vrátila neskôr než sme sa dohodli a hladná. Keď som sa dcéry pýtala, že prečo si niečo nespravili, alebo prečo si nevzala aspoň niečo z chladničky, povedala, že jej je to veľmi ľúto. Vraj preto, aby som sa na ňu nehnevala, lebo ju učím trochu samostatnosti. Povedala, že tato nemá doma žiadne jedlo a nestíhal ísť do obchodu.

Samozrejme som to s ním riešila a snažil sa polepšiť. Variť bolo pre neho náročné a radšej nechával dcéru svojim rodičom. Tí ma však tiež nerešpektovali. Čo som zakázala, to jej dali/dovolili. Mali sme rozdielnu výchovu. Nemala tam žiadny režim. Chodila spávať neskoro. Niekedy ju neokúpali aj 3 dni, lebo nemali čas. Bolo mi to ľúto. Nevedela som ako proti nim obstáť. Nemohla som brániť tomu, aby sa s bývalým a jeho rodinou stýkala, vyhrážali sa mi súdmi a právnikmi a zároveň som nevedela ako docieliť, aby o ňu bolo 100% postarané ako u mňa. Asi som to vtedy na chvíľu vzdala a zmierila sa s tým ako to je.

S manželom sme sa po čase vzali a ja som sa s dcérou odsťahovala na opačný koniec republiky, čo ma prinútilo urobiť ďalšie rozhodnutie. Že si dcéru budeme striedať po 2 týždňoch. To sa mi zdalo ako veľmi dlhý čas a nechcela som s tým súhlasiť. No nakoniec som kvôli vzdialenosti povolila. Bolo to len na obdobie kým dcéra nezačala chodiť do školy. Asi nejaký rok. Potom som podala návrh na súd, aby dcéra mala domov a bývala len u nás. K rodine chodieva raz za čas na víkendy a so starostlivosťou sa veľmi polepšili a snažia sa mi vyhovieť.

Dnes mám malé bábätko, ktoré mám najradšej na svete a mne sa vynárajú spomienky ako som to isté cítila pri dcére. No neviem jej dať to, čo jemu. Ona ma má tiež najradšej na svete a ja nechcem mať medzi deťmi rozdiely. Dcéra nie je žiarlivá, ale určite si myslí, že ju nemám rada. No ja neviem čo so sebou robiť.

Už sú to nejaké roky, kedy som ju sama od seba nechytila za ruku, len tak neobjala, alebo jej nedala pusu. Priatelia a rodina si to samozrejme všímajú. Snažia sa zistiť, že prečo sa tak chovám. Ja neviem. Proste to tak necítim a je mi to ľúto. Nechcem a ani sa neviem pretvarovať. Inak je o ňu postarané na 100% ako aj o syna, lebo mi na nej záleží. Ale niekedy uvažujem, že u otca by sa jej dostalo viac lásky a bola by tam šťastnejšia.

Dá sa so mnou niečo urobiť?

Ďakujem