Mama nadáva a kričí. Kam mám ísť a čo jej mám povedať?

Dobrý deň,

moja mama strašne nadáva a kričí. Mne sa až rozum zastavuje, keď ma neustále kontroluje čo som zjedla a vyčíta mi že pijem veľa bylinkového čaju a vody, keď mi jasné doktori povedali že mám sucho v ústach kvôli tabletkám. Tie nadávky sú k...., do pi... , sťažnosti, že som stará p, prekrúcanie slov na anorexiu a pod.

Útoky a zúrivosti, ako keď ma niekto tetániu a zúri, keď nemá veci podľa seba . Toto robila aj po rozvode s otcom, držala nôž v ruke. Mala som rúško na tvári a povedala mi, že mám ísť do pi....keď som sa chránila kvôli Covidu. Za pár dní dostala Covid a ja som musela byť s ňou v karanténe 10 dní. Otec ma nechcel ubytovať u neho doma, pritom sme boli obidvaja negatívni.

Priznala som sa doma, že už 4 mesiace mám závrate a zvraciam. Je to kvôli depresií. Mama ma obviňuje, že som si vymyslela, že má bolí chrbát a pritom som mala rehabilitácie. Obviňuje ma, že som chudá, pritom jem normálne a núti ma jesť "gebuziny" pretože varí otrasne. Ja si zjem to, z čoho sa nepovraciam a varím si sama. Nadáva mi nezmyselnými slovami aj kvôli tomu.

Robí mi neustále naprieky týmu nadávkami a akože priateľkou svojskú povahou, pritom je falošná. Terapeutka mi pomáha, že nemám prosiť o pomoc. Keď som bola malá, tak úplne zanedbávala lekárske vyšetrenia do mnou.

Vadí jej, keď si robím masky na vlasy, starám sa o svoju pleť. Proste nechápe, že moje telo je moje telo. To isté robí aj okolo svojho zdravia. Sťažuje sa, volá rodine čo jej je, pritom pripisuje jej problémy mne, že keď mne je zle tak mne nemôže byť iba jej - menopauza. Táto žena mi nepomohla, keď som prosila o pomoc nech ma zavezie do nemocnice, doviedla si kamarátku domov a obidve sa pozerali na mňa a nič nerobili. Ja som v ten deň skončila dovracaná na operačnom stole na chirurgii. Raz, keď mi lekár povie nejesť sladkosti, tak ich jesť nebudem, pretože mám antibiotiká na infekciu a nemôžem inak, lebo som citlivá. A ona po mne kričí, že nejem čokoládu, jej koláče. Kontroluje ma v noci, ráno sa tvári urazená, že je nevyspatá. Pritom ja som vo vedľajšej izbe.

Je jej jedno, že všetky psychologické a psychiatrické vyšetrenia absolvujem sama a úplne neguje nevinne všetky vyjadrenia lekárov. Dokonca aj pred pediatrom sa tvárila, že mi strašne pomáha a vyjadruje sa, že ma živí.

Keď som bola mladšia, tak mi hovorila o dolámaných nohách.

Kam mám ísť a čo jej mám povedať?

Psychicky som na dne a necítim emócie k nej. Iba odpor k nej a aj k rodine. Sú falošní.

Ďakujem