Ako hovoriť deťom pravdu, ale nebrať im fantáziu?

Dobrý deň,

mám 3-ročné a 1,5-ročné dieťa. Zastávam názor deťom vo výchove alebo vo vzťahu k nim všeobecne neklamať, resp. netárať im.

Myslím, tak nezahovárať. Ak prežívajú bolesť, že ju vlastne neprežívajú. Neodvádzať ich pozornosť iným smerom, aby neplakali a rýchlo sa upokojili. Resp., podobné praktiky, aby som ich akože uchránila pred smútkom, strachom, negatívnymi emóciami či pravdou kvôli nízkemu veku.

Snažím sa o úprimný ale priamy, citlivý, trpezlivý a rešpektujúci smer, viesť ich v pravde, "realite" vo svete, do ktorého sa narodili. Teda primerane veku, zrelosti a pod.

Avšak sú to deti a ja im detstvo a fantáziu zase chcem brať - typu "v machuli vidím taký krásny originálny portrét dedka, na zemi neviditeľný opevnený hrad a ružového koníka, a čakám zúbkovú vílu, píšem Ježiškovi a čakám že mi odpíše" a pod.

Myslím, že je dôležité reagovať v podstatných veciach nie možno úplne na všetko, alebo nejakým veciam neprikladať takú váhu, ale zas ako vyslovene neznižovať váhu príliš, ak je to pre dieťa dôležité podstatne a staviť v tomto na dôveru. Už sa mi stalo pár situácií, kedy som premýšľala ako to najsprávnejšie urobiť/reagovať, aby som netárala alebo nezlahcovala a bola úprimná, ale nezaťažovala, resp. nechala rozvíjať a žiť aj tú rodiacu sa detskú fantáziu.

Ako hovoriť deťom pravdu, ale nebrať im fantáziu?

Ďakujem