Dobrý deň,
môj 3,5 ročný syn nastúpil do škôlky. Asi po týždni sa jeho správanie začalo meniť. Ráno neustále plače, že tam nechce ísť. Keď pre neho poobede prídem, tak povie, že v škôlke bolo dobre a že zajtra opäť príde. Cestou domov sa rozprávame o škôlke, hračkách, deťoch. Akonáhle sa blíži večer alebo spánok, tak začína z jeho strany stres a neustále otázky či aj zajtra ide do škôlky. A začne plač, že on tam nechce ísť. Opäť s ním musím zaspávať a v noci prísť k nemu do postele, lebo sa budí s plačom.
Predtým od cca 2,5 roka zaspával sám a prespával celú noc. Ďalší problém je, že za všetko kričí. Resp. až piští. Prídeme domov a poviem mu, že si ideme teraz umyť rúčky ako vždy, tak kričí, že nie. Piští, keď sa nechce obliecť, ísť najesť, ísť von. Teda vtedy, keď nie je tak ako on chce. Medzitým som sa dozvedela, že v škôlke majú chlapca s nejakou poruchou správania, ktorý kričí aj dve hodiny, keď niečo nechce urobiť. Tohto chlapčeka môj syn pred zaspávaním častejšie aj spomínal. Vysvetľovala som mu, že on je on a ty buď sám sebou. Nie ste rovnakí a netreba opakovať druhých, ale nepomáhalo. Kričal väčšinou z celého hrdla až je vždy zachrípnutý. Momentálne je doma už 14 dní, pretože mal sople. Je však o dosť kľudnejší. Občas ho chytia raple, ale to aj pred škôlkou sa stalo, takže normálka. V utorok má znovu nastúpiť do škôlky a ja sa obávam, že znovu nastane vrieskaci kolotoč.
Ako ho mám namotivovať na škôlku a zbaviť stresu zo škôlky?
Ako mám riešiť jeho krik za všetko?
Ako mám reagovať?
Ako mu mám vysvetliť, že chlapček má poruchu a že pre neho je to normálne?
Ďakujem
Dobrý deň,
pokiaľ dieťa prežíva nejakú novú vec v živote a jeho mozog si to potrebuje spracovať, tak častokrát sa stáva, že v noci môže mať nočné mory. Po nich je po spánku nekľudný a potrebuje niekoho pri kom sa cíti bezpečne. Je to prevažne prechodného charakteru.
Vo všeobecnosti je vhodné, aby dieťa malo nejaký spánkový rituál a rovnaký večerný režim. Nie je možné ho dosiahnuť zo dňa na deň, skôr v týždňoch. Napríklad večera (nie ťažko stráviteľná), umyť zuby, okúpať, pyžamo, krátka rozprávka, pusa na dobrú noc a spánok. Dobré je si aj pred spánkom spoločne spomínať na dobré chvíle cez deň.
Pokiaľ ako popisujete spomína negatívne na škôlku práve večer o tom príliš nediskutujte. Skôr dbajte na jeho emócie a vyriešenie situácie, dožičenie dôvery, bezpečia a istoty. Keď si emóciu pomenujeme, ľahšie ju potom aj spracujeme. Odpovedajte mu len, že do škôlky pôjde tak ako včera. Ak je potrebné vysvetlite mu prečo (vy musíte chodiť do roboty a pod.). Pomenujte mu jeho emócie: Vidím, že asi máš z niečoho strach, cítiš sa tam možno neisto. Dajte mu dôveru, že spoločne to určite zvládnete. Spýtajte sa ho ako by ste mu mohli pomôcť. Ak nič nepovie, skúste nejaké návrhy dať vy - hračka, vytvorenie imaginárneho nejakého hrdinu, ktorý za neho strach porazí, prípadne povedať nejaké kúzlo pre pekné sny. Môžete to urobiť napríklad z jeho obľúbenej hračky, prípadne spievanie (zistite, čo funguje).
Zaujímajte sa o syna a komunikujte s učiteľkami. Je dôležité nekonfliktne s učiteľkami hovoriť a hľadať spoločné riešenia v prospech syna. Keď rodičia a učitelia držia za jeden povraz, tak je to pre všetkých výhodné. Nech spoločne prídete na nejaké nápady a návrhy. Od učiteliek môžete napríklad zistiť čomu sa dieťa rado v škôlke venovalo a môžete to následne použiť na motiváciu dieťaťa do škôlky ísť.
Po škôlke sa zaujímajte o činnosti, ktoré dieťa prežilo. Zamerajte sa skôr na hru, aktivity nie na spánok a jedlo, ktoré bývajú často neobľúbené. Rozhovor odporúčam začať nepriamo (Ja som dnes mala ťažký deň, necítila som sa dobre, dúfam, že ty si zažila lepší deň, čo ste robili vy? Keď ste sa hrali páčilo sa ti to? Alebo - čo pekné si v škôlke zažila?).
Pred odchodom do škôlky je dôležité ho ubezpečiť, že vás nestratí, čo sa dá aj napr. spoločným rituálom, ktorý mu bude pripomínať vás keď ste odlúčení (napr. spoločný náramok, otlačené srdiečko na rukách a pod.). A oceňovať to, ak dobre zvládne lúčenie s vami pred odchodom.
Z mojej skúsenosti deťom pomáha aj stotožnenie sa s nejakým hrdinom, ktorý svoj negatívny pocit z niečoho prekonal. Využívajte pri tom rozprávky ak ich váš syn má rád. Kľudne si môžete nejaký príbeh vymyslieť alebo pozrite dostupnú literatúru.
Syn v tomto veku rozhodne potrebuje pevné, ale zároveň láskavé hranice vo výchove. Hranice by mali byť jednotné aj s manželom, pretože na dieťa veľmi vplýva aj rodinné súžitie a celková atmosféra. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak by ste nemali z nej povoliť.
Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Prijmem synove emócie, potreby, čo však neznamená, že ich schvaľujem. Preto je tam tá hranica. Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlý chlapec). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu, zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu, prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.
Hneváš sa, že sa s tým nemôžeš hrať? Rozumiem ti. Je to pre teba ťažké, ale je pre mňa nepríjemné, keď takto kričíš. Spoločne to zvládneme. Ako by som ti mohla pomôcť? Môžeš sa hrať s...
Ak dobre zvládne situáciu veľmi dôležité je ho za to oceniť, aby bol motivovaný na takéto správanie aj v budúcnosti. Napr. Maminka je na teba hrdá, že ako si to teraz zvládol bez kričania.
V komunikácií u takýchto detí je viacero ciest a treba skúšať, ktorá niekedy bude fungovať.
Môžete riešenie nechať niekedy aj na dieťa: Nie si ešte oblečený. Nechcem, aby ti vonku bola zima, čo navrhuješ? Ako by sme to mohli urobiť?
Využívajte pozitívne formulácie: Keď si umyješ zúbky, potom máme čas na spoločné čítanie.
Dajte mu na výber čo chce robiť skôr: Chceš si najskôr obuť topánky alebo bundu? Tým, že má nejakú kontrolu nad situáciou, prejavujete mu rešpekt a ľahšie tým pádom bude spolupracovať.
Zapojte jeho myslenie: Máme ešte 10 minút. Kým odídeme, čo dovtedy musíš urobiť? Pokiaľ nevie vymenujte mu napr. zoznam ranných úloh. Potom sa opýtajte: Tak čo nám ešte ostáva?
Niektorým situáciám sa dá predchádzať rôznymi ako keby "preventívnymi aktivitami". Samozrejme, to vždy nie je možné. Keď viete, že by mohol byť problém odísť z ihriska, tak rozhodne to nerobte ak má syn ešte niečo rozrobené. Skôr ho vopred pripravte: Ešte 3x sa šmykneš a už pôjdeme domov. Budem ti to počítať.
Buďte čo najviac kreatívna. Napríklad hrajte hru na to, kto sa prvý nachystá do vane, alebo kto sa prvý vyzlečie. Kreativita dokáže niekedy divy s negatívnym správaním detí. Dobré nápady sa vždy vyplatia.
Ak máte na syna nejakú požiadavku snažte sa, aby bola jasná a zrozumiteľná s láskavým tónom a skôr pozitívne vyjadrená. Napr. Prosím ťa, ostaň pri mne. Stále si stojte za svojim a vyjadrujte svoju požiadavku, alebo opakujte hranicu.
Konflikty sa budú objavovať menej, keď budete svojmu synovi načúvať, poskytnete mu bezpečie a lásku. Napr. nejaký čas zo dňa si na neho vyčleníte a budete robiť to čo chce on s výnimkou pozerania TV. Špeciálny čas na dieťa mu dáva pocit dôležitosti. Umožní vám zblížiť sa, tak isto sa dieťa môže zbaviť negatívnych emócií, buduje to základy dôvery. Vymedzte si však hranice tohto času. Ak by ho dieťa chcelo predlžovať, tak len mu pomenujte, že dnes už špeciálny čas skončil a príde opäť zajtra.
Čo sa týka vysvetlenia mu správania spolužiaka môžete to skúsiť pomocou hry, kde vy zmeníte nejak tón hlasu a synčekovi vysvetlíte, že niekedy sú ľudia aj detičky takto choré a nevedia svoj hlas ovládať. Dôležité je, aby z toho bola nejaká pozitívna pointa pre syna. Opýtajte sa ho: Ako by si sa ku mne mohol správať? Je dobré ma napodobňovať? Je dobré sa správať podobne ako sa správam ja? Môžeme sa na takých ľuďoch smiať? Ako im môžeme pomôcť? Je to na vašej kreativite. Prípadne na túto tému si môžete vymyslieť nejakú terapeutickú rozprávku. Dieťa v jeho veku veľmi dobre prijme vysvetlenia pomocou hry či príbehu.
Väčšina detičiek takéto negatívne pocity zo škôlky prekoná. Ak by pretrvávali aj v iných činnostiach a dlhodobejšie obráťte sa na odborníka. Tak isto v prípade negatívneho správania aj v domácom prostredí.
Prajem veľa šťastia.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička