Som psychicky na dne, odstrkujem dcéru

Dobrý deň,

mám dve deti s 1,5 ročným rozdielom. Staršia bude mať 4 roky. Cítim sa unavená, frustrovaná, nepochopená, nerešpektovaná a sú chvíle kedy svoj život nenávidím. Ľutujem, že sme sa rozhodli pre deti tak skoro. Stále kričím na deti. Má to však opačný efekt. V amoku to vykričím aj nahlas, aj keď mi to je potom ľúto a trápi ma to. Nechcem to tak. I napriek zložitej životnej situácii, v ktorej sa nachádzame, svoje deti milujem.

Nie som si istá, či to robím úplne vedome. Necítim sa psychicky chorá.

Chýba mi byť sama sebou. Nepomôže ani to, keď deti postráži babka. Nestačí mi to, cítim sa neschopne. Nič ma nebaví a nenapĺňa.
Partner mi pomáha, ale je skôr výpomoc ako plnohodnotná náhrada za mňa v povinnostiach okolo detí.

Najviac si to odnáša staršia dcéra. Vždy bola komplikované dieťa a poslednú dobu sa to len zhoršuje. Viem, že je to mnou, lebo všade ju chvália aká je poslušná, šikovná. Doma je to peklo. Stále všetko závidí bratovi, všetko mu berie a buď sa mu prehnane vešia na krk, alebo ho odstrkuje. Všetko jej treba 300x opakovať,až na ňu nahučím a s revom to spraví. Ďalších 10 minút okolo toho frfle.
Pri spätnom pohľade v nej vidím svoje spávanie. Raz by som ich od samej lásky zožrala ale inokedy poviem, že som mala radšej najskôr budovať kariéru.

V čase, kedy mi rupnú nervy som jej už povedala aj to, že mi zničila život, že bola chyba, že sa narodila, že je lenivá, neschopná a otravná. V tom amoku sa neviem kontrolovať. Za bežných okolností je pre mňa ako matku už len myšlienka tohoto typu nemysliteľná, bolestivá a hanbím sa za ňu.

Osobne sa nepovažujem za hlupaňu, neviem sa kontrolovať, ale nechcem skončiť na liekoch u psychiatra.

Čo mám robiť?

Som len vyčerpaná?

Je to pocit menejcennosti z detstva, strach z nejasnej budúcnosti a tlak spoločnosti?

Ďakujem za odpoveď