Dobrý deň,
syn ešte nerozpráva, svoju pozornosť si vynucuje plačom. Vždy, keď niečo nie je podľa neho, alebo keď chce niečo, čo mu nemôžem dať, začne plakať, kričať, zatínať päste. Prekáža mu napríklad aj to, keď nie je na posteli rovno vystretá deka, alebo ak je hračka uložená inak ako ostatné.
Keď odpútam jeho pozornosť na niečo iné, čo má rad, tak s plačom prestane. Niekedy sa stane, že sa dá upokojiť ťažšie. Minule si pred spaním pýtal do postele vidličku. Odmietla som a dala som mu lyžičku. Tú však nechcel a ledva som ho dokázala upokojiť.
Je v poriadku, ak je moje 2-ročné dieťa až takto plačlivé?
Je toto vzdor alebo už porucha?
Ďakujem
Dobrý deň,
niektoré deti svoju frustráciu znášajú "lepšie" ako tie druhé a reagujú ako keby prehnaným plačom aj na úplné maličkosti.
Z hľadiska veku vášho syna sa dá povedať, že má veľmi nízke sebakontrolné mechanizmy a je normálne, že takto reaguje.
Záleží aj od toho, že koľko sa toho od vás naučí a ako jej zadávate hranice, aby boli čo najprijateľnejšie pre vás aj pre ňu. Dôležité je ukázať jej pomyslené hranice v prípade, keď ich skutočne prekročila alebo svojím správaním škodí sebe, či ostatným.
Hranice by mali byť jednotné aj s manželom, pretože na dieťa veľmi vplýva aj rodinné súžitie a celková atmosféra. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak by ste nemali z nej povoliť.
Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Prijmem synove emócie, potreby. To však neznamená, že ich schvaľujem. Preto je tam tá hranica.
Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlý). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Najviac jej pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohla vaše správanie neskôr napodobňovať. Viem, že to musí byť náročné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu. Prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.
Hneváš sa, že si teraz nemôžeš obuť tieto topánky. Vonku je však zima, a preto ti to nedovolím. Ukáž mi či chceš tieto alebo tieto (dáme mu na výber).
U syna využívajte pozitívnu výchovu. Oceňujte jeho pozitívne prejavy v správaní nie hodnotením (napr. si šikovný), ale skôr opisom s vašimi pocitmi. Takto to ide viac do vnútra dieťaťa a motivuje ho k lepšiemu správaniu (Maminka je veľmi šťastná, že tentokrát si si pyžamko obliekol sám).
Zrkadlite mu čo u neho vidíte: "Vidím, že si nervózny. Vidím, že nie si kľudný". Vo všeobecnosti pracujte na emocionálnej inteligencii a pomenujte si spolu základné znaky emócií napr. pomocou rôznych obrázkov.
Keby ste si so synčekom aj naďalej nevedeli rady vyhľadajte odborníka.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička