Prečo sa trojročné dieťa bije po hlavičke?

Dobrý deň,

synček je aktuálne v období vzdoru. Niektoré deti svoju frustráciu z toho, že niečo nemôžu alebo nedokážu vyjadrujú cmúľaním prsta. Niektoré detičky potrebujú svoje emócie ako keby vyvážiť fyzickými vnemami, že sa hádžu o zem prípadne tlčú do hlavičiek a pod. Niektoré dieťa má svoj temperament viditeľne silnejší. Následne aj jeho vôľa je potom neoblomná, preto práca s ním na zmene je trochu ťažšia.

Pripravte sa však psychicky na to, že možno toto obdobie bude pre vás náročné. Snažte sa nájsť aj čas pre seba a učiť sa zvládať aj svoje vlastne emócie. Tým svojmu dieťaťu rozhodne pomôžete.

Jeho správanie ešte rozhodne nie je zlomyseľné. Nevie si predstaviť v mysli dopredu, že keď urobím toto, tak tým sa moji rodičia budú cítiť zle. Jeho mozog toho ešte jednoducho nie je schopný. Koná impulzívne a robí činnosti, ktoré ho fascinujú.

Pripravte sa však psychicky na to, že možno toto obdobie bude pre vás náročné. Snažte sa nájsť aj čas pre seba a učiť sa zvládať aj svoje vlastne emócie. Tým svojim deťom rozhodne pomôžete.

Najviac mu pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohol vaše správanie neskôr napodobňovať. Aj keď sama dobre viem, že je to niekedy veľmi ťažké ak vám urobí cirkus aj 50x do dňa, no s takýmto prístupom by sa tie emočné výbuchy mali redukovať.

Synove správanie vás dostáva určite do stresu. Vtedy máme najčastejšie tendenciu buď utiecť - útočiť. Rozhodne v prípade dieťaťa radšej na chvíľu utečte (odíďte do inej miestnosti) ako keby ste mali reagovať agresívne. Ak sa aj taká situácia stane dôležité sú tzv. korektívne skúsenosti - prebrať si to s dieťaťom (bola som nahnevaná, viem nemajú sa takto riešiť veci, chcem sa ti ospravedlniť a pod.).

Syn v tomto veku rozhodne potrebuje pevné, ale zároveň láskavé hranice vo výchove. Hranice by mali byť jednotné aj s manželom. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak nemôžete z nej povoliť.

Ak si za hranicou nestojíte, tak dieťa bude svoje nevhodné správanie iba stupňovať a nebude vás brať vážne. Preto pozor na to, keď sa ako keby "vyhrážame" a potom to aj tak nesplníme. Napr. Poviete mu, že mu nejakú vec zoberiete, keď neprestane a nakoniec sa to aj tak nestane. Vec mu necháte, pretože rezignuteje.

Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Teda kritizujeme správanie, nie samotné dieťa. Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí. Mali by ste byť synovi príkladom, ako sa vyhrotené situácie riešia.

Následne:
1. Prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu.
2. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe.
3. Dám nejaké možnosti výberu.

Napríklad: Áno, ja ti rozumiem, že sa ti táto hračka zdá veľmi zaujímavá, chcel by si sa s ňou hrať. Ja ti to nedovolím, pretože sa bojím, že by si si ublížil. Môžeš sa hrať s...

Postarajte sa teda o to, aby z každého záchvatu sa naučil niečo pozitívne. Takto reagujte aj v prípade búchania do hlavičky. Len dbajte pri tom na zvýšenú bezpečnosť a vyčkajte kým hnev prejde s ním. Môžete mu tiež zadať hranicu: Rozumiem ti, že ťa to nahnevalo/rozrušilo/si smutný, ale nedovolím ti búchať sa do hlavy. Kľudne mu aj pridržte ruky, objímte ho a pod. Keď sa hneváš, môžeš si udrieť do vankúša, môžeme spolu hnev vyskákať, odfúknuť a pod.

Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládol. Alebo: Vidíš spoločne sme to zvládli a pod. Následne sa už ku tomu nevracajte a dbajte na to, aby sa s každým výbuchom emócií niečo naučil.

Dôležité je poznamenať, že toto vzdorovité správanie by sa malo so stúpajúcim vekom redukovať. A preto v prípade, že si nebudete niečím istá, nebudú fungovať žiadne metódy vyhľadajte pomoc.

Veľa zdaru.