Prečo naši vnuci nemajú žiadne hranice a sú neposlušní?
ZodpovedanéDobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom nášho problému. Máme dvoch vnúčikov zo synovej strany. Na jar mali 5 a 3 roky. Chlapcov veľmi ľúbime, a preto je nám veľmi ľúto, ako sa deti správajú. Vôbec tomu nerozumieme, prečo je to tak, kde sa stala chyba.
Sú obaja veľmi zlatí a šikovní, ale z ich správania je človeku do plaču. Doma ich vychovávajú s tou najväčšou láskou, o tom sme presvedčení. Sú veľmi živí, ako deti. To je ok. Ale sú absolútne neposlušní a nepoznajú žiadne hranice.
Keď prídu na návštevu, tak, ako sa veľmi na nich tešíme, tak sme potom smutní. Chlapci nám veľmi nepekne nadávajú, napr. dedo starý splesnutý, babka škaredá, ja ťa nechcem, ty k nám nemôžeš prísť a pod. Pritom sa stane, že do nás kopnú, resp. udrú rukou. A pritom sa smejú. Takto sa nedávno správali aj u prababky, kde neboli asi 3- 4 roky a ktorá má už vysoký vek. Veľmi sa na nich tešila a keď ich chcela pohladiť a povedala im, že akí ste zlatí chlapci, ako ste vyrástli, začali do nej tak isto kopať, udierať päsťami a nadávať jej to samé, že je stará a škaredá a že nikdy k nim nemôže prísť.
Chlapcov nemožno pohladiť, ani pobozkať. Pritom syn a nevesta sú v takejto situácii ticho. Chlapci sa nevedia vôbec pekne hrať, všetko chcú naraz a keď si niečo vypýtajú, za 2 minúty ich to už nezaujíma a už zase mrnčia o niečo iné. Keď niečo chcú, dovtedy sú umrnčaní, kým to nedosiahnú. Nech sa jedná o čokoľvek.
My, ako starí rodičia už vôbec nevieme, ako sa máme zachovať v takýchto situáciach, keď rodičia sú ticho. Sme z toho nešťastní. Sami sme vychovali dvoch synov, boli to tiež živé deti, ale poslušné na slovo a nikdy z ich úst nevyšlo ani jedno škaredé slovko. Nehovoriac o kopaní do starých rodičov.
Všimla som si tiež, že starší vnúčik minule pri spoločnom výlete vytrhol druhému chlapcovi (úplne neznámemu) z rúk auto a zahodil mu ho.
Ako sa máme zachovať v takýchto situáciách a čo mohlo spôsobiť takéto chovanie dvoch krásnych chlapcov?
Ďakujeme
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
rozumiem, že vám správanie vašich vnukov nie je ľahostajné. Obzvlášť, ak ním ubližujú ostatným.
Vnuci sú relatívne malí. Učia sa tomu ako funguje svet. Učia sa hraniciam, ako zvládať emócie, sledujú následky a dôsledky svojho správania. Správanie dieťaťa sa vždy deje z nejakého dôvodu a pramení z nejakej potreby.
Zdá sa, že vašim vnukom chýbajú hranice. Deti majú silnú potrebu bezpečia, a bezpečie pre nich predstavujú aj hranice. Pokiaľ ich nemajú, testujú, skúšajú, majú sami v sebe zmätok a ten sa môže pretaviť do nežiadúceho správania.
Môže tiež ísť aj o niečo iné. Môžu to robiť lebo im to niečo prináša - pozornosť, pocit moci, alebo skrátka preto, že môžu. Možno ani nevedia, že robia niečo nezvyčajné, ak im to nie je dostatočne vysvetlené. Správanie vnukov mohlo spôsobiť nedostatočné nastavenie hraníc, nejaká nejasnosť v komunikácii, výchove. Tiež môže ísť o niečo iné, hlbšie, možno nejaké horšie zaobchádzanie, žiarlivosť, boj o moc. Nedá sa to takto určiť.
Hoci dospelí by najradšej na takéto správanie zareagovali krikom, a hnevom, je dobré práve v týchto situáciách k deťom pristupovať s kľudom.
Prejaviť empatiu, zreflektovať pocity, situáciu a jasne nastaviť hranicu. Ak vás udierajú, začať treba fyzickou hranicou. Buď odíďte ďalej, chyťte im rúčku, popr. si zakryte miesto kam vás chcú udrieť. Povedzte: Udieraš ma. Ľudia ale nie sú na bitie. Môžeš udierať do vankúša.
Pracujte tiež s emóciami. Hneváš sa. Nepáči sa ti to. Zdá sa, že si sem nechcel ísť. Hneváš sa. A opäť ľudia ale nie sú na bitie.
Ono, toto je veľmi komplexná téma a asi sa nedá napísať všetko.
V zásade platí, že treba byť vnímavý voči deťom. Empatický. Dať im najavo, že ich počúvate, snažíte sa im porozumieť. Mali by sa cítiť prijatí a v bezpečí, aj keď sa správajú tak, že máte chuť na nich vyletieť. Treba im ukázať iný spôsob, ukľudniť ich, pomôcť im emóciu presmerovať inam, pomôcť im nájsť stratégie ich zvládania.
Odporúčala by som tiež rodičom, ale kľudne aj vám absolvovať nejaké výchovné poradenstvo, aby sa to nezhoršovalo.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com