Prečo dvojročná dcérka stále mrnčí?

Dobrý deň,

dieťa vo veku vašej dcérky je v období osamostatňovania sa. Skúša svoju vôľu a tzv. vzdor je jej taktikou uplatniť si svoje požiadavky. Niektoré deti majú toto obdobie výraznejšie s množstvom prejavov, niektoré menej. Záleží od temperamentu a sile vôle, ktorú dieťa má. Viem, je to niekedy frustrujúce, avšak je to bežná súčasť vývinu niektorých detí.

Každé dieťa je iné a nie je univerzálna metóda na to ako tomu zabrániť. Veľkú časť úspechu však nesie váš prístup.

Základom je to, aby ste si stáli za svojimi hranicami a učili tým dcérku sebakontrole. V období vzdoru dieťa nevyhnutne potrebuje oporu pravidiel a správneho nadstavovania hraníc. Dieťa v tomto období premáhajú emócie, ktoré ešte nie je schopné samo regulovať. Plač jej pomáha si prejsť cez nahromadenú frustráciu a nerobí to ešte naschváľ, aby vás vytočila. Na to, aby sa jej to podarilo, potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Je úplne normálne, že dcérka vás potrebuje ako "bezpečnú základňu" aj pri cudzích kontaktoch. Tento strach by sa mal začať vytrácať okolo tretieho roku života, kedy sa už dieťatko začne viac zaujímať spoločenský život a spoločnú hru aj s inými deťmi. Bude si váš obraz vedieť udržať v hlávke dlhšiu dobu.

Cudzím ľuďom ju predstavujte z bezpečia svojej náruče, alebo si ju posaďte na kolená. Ona bude chvíľu pozorovať. Po čase sa pravdepodobne okuká a zistí, že jej nič nehrozí. Začne sama skúmať prostredie, chvíľu to však bude trvať.

Podporujte ju pri spoločenských aktivitách a vnímajte jej aktuálne emócie.

Oceňujte ju pri tom, keď sa dokáže pri niekom pekne hrať aj bez vašej prítomnosti. Jednoducho len opíšte situáciu: Vidím, že sa spolu pekne hráte. Vidím, že sa hráte s bábikou.

Dôležité je si dcérku všímať. Kedy sú u nej najčastejšie zhoršené dlhodobé prejavy vzdoru viditeľné?

Často ide o nahromadenú frustráciu, ubránenie svojho priestoru, dožadovanie pozornosti, únavu a pod.

Skúste si položiť otázky:
Čo tomu predchádzalo?
Kde sa to stalo?
Koho sa to týka?
Akú činnosť dieťa vykonávalo?
Aké emócie dieťa prežívalo predtým a potom?

Toto vám pomôže hľadať príčinu a teda aj preventívne zamedziť takýmto situáciám. Napríklad keď viete, že jej robí problém odísť z ihriska, tak je vhodné ju vopred na to upozorniť: Ešte 2x sa šmykneš a už pôjdeme domov. Keď idete do obchodu a viete, že jej to robí problém, urobte si zoznam s obrázkov, kde môže kontrolovať či ste všetko nakúpili.

V záchvatoch zlosti, teda plaču by ste mali reagovať pokojne. Nie krikom. Často úplne stačí mlčať a len byť pri dcére, aby cítila vašu oporu. Keď takto reagujeme ukazujeme, aké dôležité je naučiť sa ovládať.

Keď vám dovolí sa jej dotknúť, využite to. Objatie tiež niekedy pomáha. Ak sa to stane v obchode, skúste ju odviesť na tiché miesto a realizovať to tam.

Keď silná emócia trochu odoznie, mali by ste zadať dcére hranicu. Znížte sa na jej úroveň, pozerajte jej do očí a oslovte ju menom. Následne je vhodné popísať to čo aktuálne vidíte/emóciu/potrebu dieťaťa. Potom nasleduje hranica a možnosť výberu. Napríklad: Vidím, že sa veľmi hneváš. Rozumiem ti, že je to pre teba ťažké, ale stôl nie je na búchanie, búchať môžeš do vankúša.

Ako možnosť výberu môže byť aj to, že sa jej opýtate, čo by ti pomohlo, ako by sme mohli túto situáciu vyriešiť, aby si sa cítila lepšie.

Samozrejme, že dieťa vás pravdepodobne neposlúchne na prvýkrát a budete to musieť viackrát zopakovať. Tak isto môžu nastať aj situácie kedy je dieťa tak frustrované, že ozaj nepomôže nič. Len ju z tej situácie dostať von napr. odniekiaľ odísť. Je to v poriadku. Nikto z vás nezlyhal a následne si to môžete v pokoji rozobrať.

Tým, že dieťaťu emóciu pomenujete učí sa spojiť si telesný pocit s danou emóciou a jej pomenovaním si rozširuje slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.

Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí. Dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť. Prehlbuje to aj celkovú dôveru medzi dieťaťom a rodičom.

Ponúknutím možností výberu zase prenášame zodpovednosť na samotné dieťa. Budujeme teda jeho sebahodnotu tým, že pociťuje moc kontroly nad svojim životom.

Pozor však na to, ak sú príčiny takýchto prejavov boj o vašu pozornosť. Reagovať by sme mali inak. Tým, že sme pri nej a objímame ju, tak ju povzbudíme, že takto pozornosť dosiahne. Využiť sa v tomto prípade dá time-out zóna (odniesť ju do tichého prostredia pri otvorených dverách a nechať ju chvíľu). Vracajte sa však ku nej napr. po 2 minútach a hovorte jej som tu pre teba. Avšak nie vtedy, keď sa takto správaš. Keď sa upokojíš, príď mi povedať čo potrebuješ. Som tu pre teba. Dbajte preto na jej bezpečie - napríklad tie pootvorené dvere, aby ste počuli čo aktuálne robí.
V tomto prípade však je dôležité sa zamyslieť nad tým prečo má dcérka potrebu si takto o pozornosť žiadať. Čím viac sa dieťaťu pozornosť dostáva, tým menšia je snaha o ňu bojovať. Je potrebné dcérku síce naučiť, že takto nie, ale pozornosť určite dostane keď si o ňu požiada iným spôsobom. Niekedy stačí len povedať "som rada, že ťa mám".

Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládla. Alebo - Vidíš spoločne sme to zvládli a pod.

Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby. Dcéra vás potrebuje. Ďalej vytvárajte dcére prostredie, v ktorom sa môže rozvíjať. Nechajte ju robiť všetko čo už sama môže dokázať. Tak jej ukážete, že jej dôverujete.

Rozumiem, že vytrvať v dlhodobom plači môže byť náročné. Myslite na to, že to čo robíte je dôležité pre dcérkinu budúcnosť a nemali by ste poľaviť zo svojich hraníc. To chce veľa trpezlivosti.

Prajem veľa zdaru.