Nerozumiem si s 13 ročnou dcérou. Ako postupovať v jej výchove?
ZodpovedanéDobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom môjho problému. Mám 3 deti a s najstaršou dcérou mám problém od malička. Jednoducho s ňou nevychádzam tak ako si predstavujem ja. Myslím, že ani ona (týka sa to aj manžela).
Naše rozhovory sú o hádkach, jej ignorovovaní, neustálom jej monológu, zosmiešňovaní mladšieho brata a najmladšej sestry, ponižujúcom komentovaní. Nepomôže, neurobí, vymýšľa si, vzor správania nemá v nás. Chodí do najhoršej triedy na škole, priveľa chlapcov, žiadne rešpektovanie a samé problémy v triede, z ktorej nechce odísť. Mala som záujem preložiť ju, s ľahkosťou jej vlastnou mi dala pocítiť, že ona chce tam ostať.
Deti sú narodené rok po roku. S mladšími synom a dcérou vychádzam, vieme sa dohodnúť. S 13 ročnou dcérou to žiaľ nejde. Dohoda platí len kým sa na ňu pozerám. Akonáhle odídem, tak je po dohode. Nepomôže dohovor, príkaz, dohoda, výčitky.
Nemá v bydlisku kamarátov, nikam nechodí, je to ťažký introvert. Kvôli nej som si zaplatila nevýchovu. Snažím sa s ňou v dobrom duchu dohodnúť, chápem jej názory. Od 3 rokov som chodila k psychológovi ,lebo som nechcela spraviť chybu a už som jednoducho nevládala. Akosi nevieme nájsť cestu von z bludného kruhu.
Uvedomujem si, že musím zmeniť nastavenie voči nej. Zakaždým, keď sa objaví, tak provokuje a zosmiešňuje mladších. Ide z nej negatívna energia alebo polhodinový monológ o ničom. Učí sa dobre, je rozumovo vyššie ako spolužiaci. Od mala inklinuje k chlapcom.
Mám pocit, že sa rozprávam skôr s dospelým. Veľmi mi vadí to, že slovami ubližuje. Súrodenci denne plačú, alebo ju rovno vyhodia zo svojej izby. Ranné cesty autom do školy sú pre mňa utrpením. Pokiaľ jej poviem, že mi má odovzdať napr. mobil, lebo je na ňom stále, tak mi ho jednoducho nedá a ani ju nijak neprinútim. Nedohodneme sa.
Keď sme boli naposledy u lekára, tak mi na rovinu povedal, že či nemáme doma varechu. Hanbila som sa za ňu a v duchu súhlasila som s ním. Ja takto žiť nechcem.
Chápem, že je v puberte a dovoľuje si priveľa, ale ona má tu pubertu od malička. V tomto je rovnaká ako keď mala 3 roky a nepohli s ňou ani učiteľky v MŠ.
Čo mi odporúčate?
Ako postupovať v jej výchove?
Za odpoveď ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
rozumiem a vidím, že sa trápite. Snažíte sa, skúsili ste mnohé rôznorodé prístupy a nič nefunguje. Je to frustrujúce.
Zmena je však možná. Netvrdím, že zo dňa na deň, alebo nejako rýchlo, ale je to možné. Dcéra je v puberte, takže svoju pozornosť odvracia skôr od vás ako k vám. O to to bude ťažšie.
S dcérou treba komunikovať partnersky, rešpektujúco. Prenášať na ňu zodpovednosť, pýtať sa jej na názor. Nastavovať hranice láskavo, ale veľmi jasne a držať sa ich. Zdá sa, že ich veľmi skúša a to je aj kameň úrazu. Vy sa jej snažíte vysvetliť, zakázať, prikázať, ona nereaguje, vás to hnevá. Keby mala jasne vymedzené hranice, ušetrilo by to energiu aj vám, a v konečnom dôsledku aj dcére. Aj keď ponižuje súrodencov, dajte hranicu. Vidím, že ťa niečo hnevá a preto im toto rozprávaš. Doma sa však rozprávame slušne, súrodencom sa to nepáči. S ľuďmi sa rozprávame slušne. Môžeš to hovoriť vo svojej izbe keď si sama.
Ak nefunguje hranica na niekoľkokrát, môžete skúsiť zadať hranicu tzv. pokročilou metódou.
Ak sa rozhodneš aj naďalej sa hrať na mobile, rozhodneš sa, že ho už dnes do konca dna nebudeš mať.
Ak sa rozhodneš ho odložiť, rozhodneš sa, že si ho môžeš nechať pri sebe.
To je len príklad, podstatné je, že výber bude ako keby na nej. Len dajte pozor na možnosti. S oboma by ste mali byť ok a prijať a dodržať čo si dcéra vyberie. Aj za cenu následného hnevu, kriku. Vtedy pracujte s emóciou.
Prijímajte jej emócie, nech sú akékoľvek, ale nie všetko jej správanie.
Ak by bola vôľa, určite si domáce pravidlá, kde si vymedzíte aj čas strávený mobile, aj keď nezdá sa mi, že by dcéra bola ochotná na takomto niečom participovať.
Rozhodne treba pracovať na náprave vzťahu, zrejme sa niekde po ceste niečo pokazilo. Verím, že obe strany chcú, aby to bolo lepšie, avšak dcéra potrebuje ukázať ako na to.
Nastavujte hranice, pracujte s emóciami, skúšajte jej rozumieť. Vytvárajte bezpečie a prijímajúcu atmosféru. Neporovnávajte. Dcéra je taká ako má byť, robí ako najlepšie vie. Jej správanie jej pomáha niečo dosiahnuť, možno pozornosť, ale môže za tým byť čokoľvek.
Zvážila by som aj návštevu psychológa, možno rodinnú terapiu, alebo individuálnu pre vás, aj pre dcéru.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com