Moje skoro dvojročné dieťa za všetko plače a neposlúcha. Ako sa mu mám venovať, aby sa zmenilo?

Dobrý deň,

rozumiem vám, že ste si možno v niektorých prejavoch vášho synčeka neistá a prinášajú vám množstvo starostí.

Plač pri aktivitách, ktoré ste popisovali je úplne bežný. Dieťa si aktuálne žije vo svojom svete a udržať kľud pri týchto aktivitách, ktoré mu neprinášajú veľa príjemných emócií je veľmi náročné, niekedy až nemožné.

V tomto prípade toho veľa nezmôžete než snažiť sa tieto aktivity robiť hravou formou. Napr. pri takom prebaľovaní deti je možné často zaujať predmetmi z bežnej dennej spotreby, ktoré je potrebné mať niekoľko na výmenu (otváracie škatuľky a pod.). Strihanie tiež môžete skúsiť hravou formou napr. najskôr na mackovi, skúste si pri tom pustiť nejakú dobrú pesničku, prípadne spievať a pod.

Hlavná vec, aby ste dokázali s dieťaťom pracovať je uvedomiť si, že syn je v období, keď si skúša svoje hranice a svoju vôľu a objavuje samého seba. Chce teda vedieť, čo sa stane, keď niečo urobím, ako ovplyvním situáciu.

Jeho správanie ešte rozhodne nie je zlomyseľné. Nevie si predstaviť v mysli dopredu, že keď urobím toto, tak tým sa moji rodičia budú cítiť zle. Jeho mozog toho ešte jednoducho nie je schopný. Koná impulzívne a robí činnosti, ktoré ho fascinujú a reaguje tým na svoje vlastné potreby. Samozrejme keď ho vy musíte nejakým spôsobom zo sveta jeho prianí dať preč nastáva frustrácia.

Niektoré deti majú toto obdobie výraznejšie s množstvom prejavov, niektoré menej. Niektoré dieťa má svoj temperament viditeľne silnejší. Následne aj jeho vôľa je potom neoblomná, preto práca s nimi na zmene je trochu ťažšia. Bez ohľadu na to, aké vlastnosti si dieťa na tento svet prinieslo, váš prístup bude formovať jeho schopnosti obstáť s týmito vlastnosťami v živote čo najlepšie.

Najviac mu pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohol vaše správanie neskôr napodobňovať. Aj keď sama dobre viem, že je to niekedy veľmi ťažké keď má takéto prejavy niekoľkokrát do dňa. No so správnym prístupom by sa tieto prejavy časom mali redukovať. Chce to však veľa trpezlivosti a lásky. Synčeka prijmite takého, aký je.

Niekedy je vhodné takýmto situáciám predchádzať. Z vlastnej skúsenosti viem, že nie vždy je to možné. Neznamená to ani to, že mu máte vo všetko vychádzať v ústrety, to rozhodne nie, sú situácie kedy si za svojimi hranicami musíte stáť aj napriek tomu, že u syna nastane výbuch. Myslite na to, že z každého záchvatu sa naučí niečo užitočného.
Skúste preto popremýšľať, že kedy k takýmto prejavom najčastejšie dochádza.
Napr. pomocou týchto otázok:
Čo tomu predchádzalo?
Kde sa to stalo?
Koho sa to týka?
Akú činnosť dieťa vykonávalo?
Aké emócie dieťa prežívalo predtým a potom?

Toto vám pomôže hľadať príčinu a preventívne zamedziť takýmto situáciám. Napríklad, keď viete, že mu robí problém odísť od jeho obľúbenej činnosti, tak vopred ho na to upozornite. Ešte trikrát sa šmykneš a už pôjdeme domov. Dieťa sa tak lepšie na odchod pripraví. Preventívna stratégia je taktiež tá, že nie hovorím naozaj len vtedy keď to už myslím vážne a je to nutné. Odstránim z dohľadu veci, ktoré nechcem aby sa pokazili alebo mu mohli ublížiť.

Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Prijmem synove emócie, potreby, čo však neznamená, že ich schvaľujem. Preto je tam tá hranica. Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlý chlapec). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu, zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu, prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.

Hneváš sa, že sa s tým nemôžeš hrať? Rozumiem ti. Je to pre teba ťažké, ale je pre mňa nepríjemné, keď takto kričíš. Spoločne to zvládneme. Ako by som ti mohla pomôcť? Môžeš sa hrať s...

Negatívne emócie pravdepodobne budú. Nebojte sa ich tie si jednoducho musí odžiť. I napriek tomu, že sú pre vás obidvoch veľmi nepríjemné. Musí sa naučiť sebakontrole a záchvat zlosti je pre neho na to, aby sa frustrácia vypustila. Vy musíte byť pre neho vhodným príkladom a oporou. Buďte pri ňom a dávajte mu najavo, že mu rozumiete. Naozaj skúšajte čo na neho zaberie to objatie, alebo možno len dotyk. Ono to nemusí zabrať hneď (niektoré dieťa môže byť dosť vytrvalé v prejavoch svojej frustrácie) dôležité je, že vytrváte a zaberie to na koniec. Na svojej hranici si však musíte stáť. Postarajte sa teda o to, aby z každého záchvatu sa naučil niečo pozitívne.

Myslite vždy na to, že každá búrka (výbuch emócií) je vždy len dočasná. Základom je nenechať sa do tejto búrky vtiahnuť tým, že mu nakoniec niečo povolíte alebo, že ešte pridáte hroby a blesky tým, že budete kričať.

Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládol. Alebo: Vidíš spoločne sme to zvládli a pod.

Využívajte u syna povzbudenia a ocenenia za jeho pozitívne prejavy v správaní. Vyjadrujte ich v prvej osobe, takto idú viac do vnútra dieťaťa. Zameriavajte sa vždy skôr na nejaký pokrok či opis toho čo chcete pochváliť, ako na výsledok nejakej činnosti. Napríklad môžete povedať: Som na teba hrdá, ako pekne sa teraz spolu s kamarátom hráte. Hovore mu, že ste rada, že ho máte.

Dôležité je poznamenať, že toto vzdorovité správanie by sa malo so stúpajúcim vekom redukovať. Keby s dieťatkom pretrvávali ťažkosti dlhšiu dobu. Vyhľadajte odborníka.

Prajem veľa zdaru.