Manžel štvorročnej dcére všetko dovolí a nebuduje si vzťah so skoro ročným synom. Ako mám vylepšiť rodinnú situáciu?

Dobrý deň,

z vašich slov usudzujem, že nejednotnosť v názoroch vám robí každodenné problémy a prináša neistotu do vzťahu nie len s dcérkou, ale aj s vlastným manželom. Preto vám rozumiem, že by ste najradšej situáciu nejako vyriešili, aby bola hlavne v prospech dcéry a syna.

To, že rodičia majú rozdielne názory na výchovu je bohužiaľ veľmi bežná záležitosť. Často si svoje výchovné metódy prinášame do vzťahu aj od svojich biologických rodičov. Niekto je otvorenejší na zmenu. Iný je povahovo tak tvrdý, že aj keď sa veľmi snažíme pokiaľ sám nechce zmena nenastane.

Tým, že nie ste vo výchove jeden tím, tak si podkopávate navzájom autoritu. Vytvárate pre potomkov priestor na to, aby sa dostali medzi vás a využili vašu nejednotnosť. Výchova takýmto štýlom rozhodne nie je v prospech detí.

Keďže ste dospelí ľudia, tak nepomôže vám nič iné len vzájomná dôverná komunikácia. Skúste využiť čas, keď nie ste ničím tlačení a zaujímať sa jeden o druhého. Mužovi môžete zrozumiteľne vysvetliť vaše potreby, čo cítite, čo sa vám na situácií páči a čo nie. Rozhovor by mal prebiehať mimo dieťaťa. Nikdy by ste sa nemali hádať a riešiť konflikt pred dcérou. Radšej si zahryznite do jazyka a následne si to vydiskutujte v súkromí.

Dôležité je hľadať spoločné riešenia. Dajte mu vy nejaké návrhy. Môžete použiť napríklad vety tipu: Ja chápem, že chceš pre naše dieťa to najlepšie, avšak musí mať aj nejaké hranice. Čo by sme s tým mohli urobiť? Mohli by sme nájsť riešenia či kompromis?

Tak isto mu citlivo vysvetlite čo od neho očakávate v starostlivosti o syna bez nejakých výčitiek. Spýtajte sa ho ako to vidí on, dbajte aj na jeho názor.

Keď prijmete aj vy jeho, tak ľahšie dosiahnete nejakú spoluprácu. Aktívne ho počúvajte, pýtajte sa čo si on o tom myslí.

Pravdepodobne sa vám nepodarí zhodnúť úplne vo všetkom. Mali by ste mať snahu sa dohodnúť najmä na hraniciach, za ktorými si budete obidvaja stáť. Skúste dopredu nad nimi porozmýšľať. Napríklad: Nedovolíme, aby súrodenca udrela. Nedovolíme, aby nám nadávala. Spýtajte sa ho aké dôsledky by navrhoval on, keď hranice poruší.

Ak manžel nechce počúvať vás, tak mu ponúknite nejakú dostupnú literatúru. Napr. Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Alebo Výchova v období vzdoru.

Môže nastať aj situácia, kedy muža jednoducho nezmeníte a budete to musieť akceptovať. Vtedy je dôležité pracovať sama so sebou. Pýtať sa, čo mi na tom prekáža, ako sa s tým ja vysporiadam, aby som bola psychicky v poriadku a nenarúšalo to naše manželstvo a pod.

Čo sa týka dcérky, tak treba jej určite zadávať hranice, ale s láskou a bezpodmienečným prijatím. Kritizujeme síce správanie, ale nie samotné dieťa (Nepoužívame ty si zlé dievča, ale napríklad nemôžem ti dovoliť mi nadávať). Keď zadáte hranicu rozhodne si za ňou musíte stáť, čo by akákoľvek situácia nastala. Z dlhodobého hľadiska sú hranice pre dieťa veľmi dôležité a prinášajú im pocit istoty.

Prijmite jej aktuálne pocity, potreby alebo pomenujte správanie. Následne zadajte hranicu a nasmerujte ju pre vás žiadúcim smerom. Dajte jej nejaké možnosti. Vždy reagujte opačne - pokojne, normálnym hlasom. Čupnite si k nej, pozerajte jej do očí a oslovte ju menom. Týmto ju učíte sebakontrole a správnemu reagovaniu.

Hranice môžete zadať napríklad takto: Viem, že sa hneváš. Je to pre teba ťažké, ale nemôžem dovoliť, aby si sa ku mne takto správala. Keď sa hneváš, môžeš mi to povedať. Prípadne môžeš sa ísť upokojiť do izby. Som tu pre teba, keď budeš potrebovať.

Týmto rozhovorom sa dieťa cíti prijaté a v bezpečí. Dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité, že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť. Prehlbuje to aj celkovú dôveru medzi dieťaťom a rodičom.

Niekedy sa dajú výborne využiť aj vety typu: Rozumiem, že ťa to hnevá a chceš, aby som sa ti venovala. Ale teraz si potrebujem dokončiť svoju robotu. Čo by sme s tým mohli urobiť? Skúste ju požiadať nech dá návrhy ako situáciu vyriešiť. Možno budete prekvapená a zistíte, čo skutočne chce a vyžaduje.

Podporujte u nej pozitívne správanie. Tým, že ho podporujeme, tak pracujeme na sebadôvere dieťaťa. V budovaní sebadôvery využívajte povzbudenia, ocenenia. Napr. Som na teba hrdá, ako si to teraz zvládla. Pri oceňovaní a pochvale stačí niekedy len to, keď len opíšete, čo dobré urobila. Napr. Vidím, že si nakreslila kruh a sú tam aj lúče. Pri pochvale sa snažte hovoriť v 1 osobe. Som na teba hrdá, som rada, že ťa mám a pod.

Prajem veľa zdaru.