Mám život ako v bavlnke a mňa to nenapĺňa. Čo mi odporúčate?

Dobrý deň,

mám 36 rokov a 3 deti už na na druhom stupni ZŠ. S manželom sme 13 rokov. On pekne zarába, máme 2 domy a ja som stále doma. Keď sa narodili dvojičky, tak už vtedy som bola na ne skoro stále sama. Muž veľa cestuje pracovne. Keď mali dvojčatá 4 roky, narodila sa nám najmladšia dcérka.

Keď som chcela ísť do práce, tak mu to vadilo. Až sa rozplakal, že nech ostanem doma kým nebude mať malá 4 roky. Robila som si diaľkovo školu a neskôr som chvíľu pracovala ako sestrička na 6 hodín v ambulancii. Musela som mať opatrovateľku. Keď boli deti choré, tak nikdy s nimi nechcel manžel ostať doma a tvrdil, že je to moja starosť. Mám si to zorganizovať.

Pravdaže mi za moju starostlivosť lichotil a dával najavo aká som úžasná mama a manželka. Aj sme chodili na večere sami dvaja alebo na krátke výlety do Londýna alebo Barcelony.

Manžel sa o nás stará ako v bavlnke. Keď som pracovala, tak to sa mu nepáčilo. Potom sme sa presťahovali po 7. rokoch z jedného mesta do zahraničia a ostali sme tam rok. Pracovala som opäť, ale všetko bolo na mne a deti museli ostávať aj samé pár hodín. Po roku sme si konečne kúpili dom a žijeme na SK no a ja som zase doma. Máme dve firmy a v jednej z nich mu pomáham. Ale nie je to to, čo by ma napĺňalo, pretože nechodím nikam medzi ľudí. Všetko riešim z domu. Keď ma prehovára, aby som dohodla pracovne stretnutia, tak mám úzkosť. To nie je moja parketa stretnúť ľudí za účelom predaja.

Tu si protirečím, lebo by som mohla byť s ľuďmi ale nechcem. Lebo to chce on. Vlastne som sa mu úplne podriadila. Keď spomeniem, že by som chcela do ambulancie opäť medzi ľudí, tak mi začne vyčítať, že si nevážim to, že môžem byt doma. A kto bude zase s deťmi. Vraj si musím nájsť opatrovateľku a on si nájde asistentku.

Mám pocit ,že som neschopná splniť mu jeho očakávania. V podstate nechcem, aby ma ovládal. Vybavujem telefonáty a objednávky. Riešim transport a výrobu katalógu. Dostanem pochvalu od neho, ale moju prácu nik nevidí. Iba on. Ja potrebujem, aby ma ocenilo viac ľudí.

Často mi kúpi kvalitný dar, napr. šijací stroj. Na ňom zase žijem veci do firmy a na svoje nemám čas, lebo stroj je na firme 80 km od bydliska. Kúpil drahý iMac, aby som mohla používať kvalitne programy na úpravu fotiek a robiť katalóg. Zase všetko pre našu firmu. Môžem si kúpiť, čo potrebujem. Nebráni mi míňať peniaze.

Ako keby si ma kupoval a vždy na chvíľu mi zavrel ústa, aby som nemala námietky.

Som nevďačná?

Pozerám sa na to zle?

Neznášam samotu. Kamarátky nemám, lebo sme sa veľa sťahovali a nejaký čas potrvá kým si nájdem spriaznenú dušu. Cítim sa ako vo väzení s benefitmi. Bojím sa ak si presadím svoje a pôjdem do práce, že bude trpieť celá rodina. On mi s deťmi nepomôže a všetko bude moja vina, keď sa začnú zle učiť.

Radšej žijem so stiahnutím chvostom a teším sa zo života aký mám. Ale v kútiku duše plačem a neviem ako z toho von.

Aký je Váš názor?

Ďakujem za rady