Dobrý deň,
prosím o pomoc pri riešení môjho problému s trojročnou dcérkou. Dcérka má klasické obdobie vzdoru, vie sa hnevať.
Snažím sa byť kľudná a upokojiť ju. VIem, že keď je v afekte, tak nepočúva žiadne argumenty. Keď sa hnevá, tak ma bije a nadáva mi.
Veľakrát sme jej s manželom dohovárali v kľude, ale stále sa to opakuje. Keď jej chytím ruky a poviem, že maminka sa nebije, tak sa rozhnevá ešte viac a vzpiera sa.
Keď od nej odídem a nechám ju vyzúriť, príde za mnou a znova ma buchne. Chce pozornosť.
Ako mám reagovať a ako to riešiť?
Ďakujem za odpoveď
Dobrý deň,
vidím, že s hnevom a frustráciou dcérky bojujete a skúšate všetko.
Ukľudniť dieťa, ktoré sa hnevá je náročné. Ukľudniť dieťa, ktoré sa hnevá a ešte vás aj bije je ešte ťažšie. Dcérke treba priznať emóciu, pomenovať jej ju. Hneváš sa, ale mama nie je na bitie.
Ak vás stále bije, chytenie rúk je dobrá cesta, treba stanoviť hranicu, v tomto prípade fyzickú. Ak zúri, skúšať ukľudniť emóciu. Hneváš sa. Som pri tebe. Je to v poriadku.
Aj to odídenie z miestnosti. Kľudne sa hnevaj. Ak by si ma potrebovala budem vedľa. Keď ta opustí hnev, čakám vedľa.
Poprípade dobre funguje alternatíva. Mama nie je na bitie/nie som na bitie, ale môžeš udierať do vankúša, plyšáka, balóna, čohokoľvek.
Ak vás udiera aj vyzúrená, treba nastaviť hranicu, cestou napríklad tej alternatívy.
Skúšate to dobre, chce to trpezlivosť, konzistentnosť.
Hnev je emócia ako každá iná. Dcérka sa ju učí zvládať, potrebuje podporu, sprievodcu, niekoho kto bude pri nej a ukáže jej, že hnev nie je zlý, ani ona nie je zlá keď sa hnevá, ale treba sa ho naučiť zvládnuť.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com