Je to separačná úzkosť či žiarlivosť?

Dobrý deň,

mám dvojročnú dcéru a 8 mesačného syna. Dcérka bola na mňa vždy veľmi naviazaná, a preto sme sa báli ako zvládne môj pobyt v pôrodnici. Ten zvládla prekvapivo dobre, spala s manželom a vravela, že mamka príde.

Je veľmi šikovná, rozpráva od roka, teraz už komunikuje ako dospelá, skloňuje správne aj časuje, rozoznáva písmenká.

Keď som prišla s malým domov, tak ma vystískala a tešila sa. Ukázali sme jej bračeka a pozrela sa, pohladkala a viac neriešila. Problémom začalo byť, keď prvýkrát videla, že ho kojím. Ju som odstavila len 4 mesiace pred synovým pôrodom. Plakala, nechcela to dovoliť a začala malého biť.

Takisto som pred ňou nemohla ho vziať na ruky či kočíkovať. Hneď začala nariekať a povedala, že jeho vezme tatko a ja musím ju. Po pár mesiacoch sa toto zlepšilo, zvykla si na brata, teší sa z neho, môžem pred ňou kojiť a mať ho na rukách. Ale nemôžem s ním odísť. Vždy sa na kojenie musím vytratiť z miestnosti.
A to asi robím chybu. Vidím, že ju to stresuje. S vysvetľovaním nepochodíme, hystericky plače a nepočúva.

Ako najväčší problém však vidím oddelené spanie. Manžel spí s ňou a ja so synom. Zo začiatku sme to tak spravili preto, lebo som bola po sekcii a kvôli komplikáciam som mala 2x operované brucho hneď po pôrode. Dcérka zaspávala štýlom "poskáčem po mame a uložím sa na jej hrudi", toto neprichádzalo do úvahy.

Syn v noci nespal a stále plakal, budil sa, tak sme sa rozdelili mysliac si, že na 2 - 3 mesiace. Ale už je to skoro 9 mesiacov a každý pokus zlyhal, keďže sa deti navzájom budili.

Dcérka spí s manželom na manželskej posteli, postieľku odmieta. Syn spí so mnou na veľkej posteli, lebo v postieľke sa budil aj každú polhodinu.

Môžme dať manželskú posteľ ku stene a teda spať všetci spolu na nej.

Ako však vyriešiť vzájomné budenie?

Náš druhý problém je, že dcérka je celý deň na mne závislá. Stále sa pýta na ruky, hrať sa chce len v tesnej blízkosti mňa, jesť len so mnou. Keď pozeráme rozprávku, tak mi sadne až do lona a túli sa. Nemôžem ísť bez nej na wc, nič uvariť, upratať. Hneď začne plakať, že chce ísť na ruky. Keď je spolu s nami syn, tak do neho vkuse šprtá, ľahá si na neho, berie mu hračky, veľa ho šťuchá. Nerobí mu zle vyslovene, ale nedá mu pokoj. Jemu to už vadí, keďže je vo fáze začiatkoch lezenia a chce spoznávať svet.

Keď sa rozplače, tak ona hneď pribehne ku mne a začne plakať aj ona a vravieť, že neber brata na ruky, mňa musíš. Odkedy sa malý narodil, tak často používa aj slovné spojenia "som smutná" a "mamka plačem".

Posledné 2 noci sa zobudila a panicky kričala, že kde som. Bojím sa o ňu. Dcéra je spoločenská, ostane aj s manželom a s babkou, dedkom kľudne aj celý deň ak treba. Niekedy s nimi aj prespí, kedze manžel máva aj nočné služby v práci. A síce zaspí bez pýtania sa na mňa, ale v noci sa zobudí a volá ma.

Ešte spomeniem, že v pôrodnici som bola kvôli problému dosť dlho. A to práve vtedy, keď sa zlepšil jej vzťah k bračekovi a mohla som už aj pred ňou ho držať. So synom som bola v nemocnici na 3 noci a po návrate domov sa zase všetko zhoršilo.

Čo mi odporúčate?

Ďakujem za odpoveď