Dobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom správania skoro dvojročnej dcérky. Je to živšie dieťa, má rada spoločnosť. Deti doslova vyhľadáva a žiaľ, potom medzi nimi sa správa ako generál.
Keď je medzi deťmi, tak občas do nich tak troška drgne a ona si potom sadne a povie bááác. Strašná sranda, keď spadne aj druhé dieťa. Povedala som si fajn, je to len zo zábavy. Vysvetlila som jej, že žiadne dieťa to nemá rado, že niektorým detičkám sa to prosto nepáči (hlavne maminy).
Robí to aj vtedy, keď ju niečo naštve. Chodíme na krúžok a keď jej nejaké dieťa vadí, alebo sa jej niečo nepáči na dieťati, tak doň so zlosťou sotí. Udrieť nikoho nikdy neudrela. Keď nemala vankúš, ktorý by odniesla lektorke, tak jednému dievčatku zobrala do rúk tvár (všimla som si na nej, že pri inej aktivíte, robilo to dievčatko to, čo sa mojej dcérke nepáčilo) netriasla ňou a ani nič podobné, len tak zvuk vydala, že úúúúúú. Prosto zlosť akoby zo seba potrebovala dostať.
A dnes mala tiež taký podobný prejav, ale bolo to pri dievčatku, pri ktorom na to nemala dôvod. Bála som sa, či nie je netrpezlivá, ale keď jej poviem, aby počkala, tak pekne počká. Ešte si aj ona povie, Kika čakať.
Ale je už nespokojná, ak to trvá dlhšie. A na všetko hovorí moje. Dnes jedna mamička sa mierne oborila na moju dcéru, že nemôže sácať iné deti a ani jej chlapca. Bola som pritom, nič mu nespravila, on sa zošmykol, moja dcérka pekne čakala, kým prejde. Chcela ho len predbehnúť, ale zastavila som ju, nech počká.
Ale samoyrejme, moja dcérka má už také renomé.
Aj lektorká povedala, že je impulzívna, že ju treba pohladiť po rukách a pomaly to spomalovať a nech sa opravedlní dieťaťu. Ja mám vraj tiež spomaliť, lebo malá je možno taká kvôli mne. Všimla som si, že u detí s ADHD je jeden zo sprievodných javov agresivita a impulzívnosť, ktorá sa vekom zhoršuje. Bojím sa, či to nie je aj náš prípad.
Aký je Váš názor?
Ďakujem za odpoveď
Dobrý deň,
ADHD u dieťaťa možno diagnostikovať najskôr medzi 3 - 4 rokom a táto diagnostika je veľmi komplexná.
Z toho čo píšete sa mi zdá, že ide o prirodzené učenie sa zvládania emócií.
Keď sa hnevá, treba jej tú emóciu priznať: Hneváš sa. Ľudia ale nie sú na udieranie. Môžeš udierať sem (niečo, čo je pre vás prijateľné). Doma sa ku konkrétnej situácii viete vždy vrátiť a napr. povedať ako hnev zvládate vy: To ja keď sa hnevám, dupem nohami.
Keď je netrpezlivá: Rada by si už išla/robila. Nebaví ťa čakať. Ale ešte nie si na rade/ Ale druhé deti nepredbiehame. Môžeš ísť po tom chlapčekovi/ dievčatku.
Každé dieťa je iné, niektoré sú dominantnejšie, iné submisívnejšie, každé emócie prežíva a zvláda inak. Rodič je dieťaťu sprievodcom vo svete emócií, učí ho pomenovávať to, čo dieťa prežíva.
Správanie vašej dcérky sa mi nezdá priveľmi impulzívne. Ak by ste však neskôr mali pocit, že jej správanie impulzívne je, poraďte sa s odborníkom.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com