Dvojročná dcéra sa mi vo všetkom vzdoruje. Čo mi odporúčate?

Dobrý deň,

zdá sa, že s dcérou zažívate náročné chvíle, máte od nej nejaké očakávania, ktoré nie sú naplnené. Pociťujete potom hnev a frustráciu.

Dieťa má na správanie zväčša nejaký dôvod. Niečo mu to prináša, napĺňa nejaké potreby. Správanie, ktoré vidíte navonok je len špička ľadovca. Za ním sa skrývajú emócie a za ním určité potreby.

V tomto veku je dcérka v období autonómie a vôle. Prežíva vnútorný konflikt. Veľa vecí by rada robila sama, avšak mnohé ešte nedokáže. Zažíva zmätok, nové emócie.
Dcérku valcujú a v tomto období sa ich učí zvládať. Na to, aby sa jej to podarilo, potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Je prirodzené, že keď nie je podľa nej, tak sa nahnevá, rozzúri, pohltí ju hnev. Vtedy koná pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.

Aby sa dcéra naučila emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, dcérke ich ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Chcela si to ináč. Nepáči sa ti to. Najradšej by si bola, aby som ťa nechala.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Ak dcéra koná nežiadúco, treba jej nastaviť hranicu. Momentálne ich testuje, skúša.

Hranice nastavujte v troch krokoch.
1. Popísanie situácie, pomenovanie emócie.
2. Nastavenie hranice, limitu.
3. Poskytnite alternatívu.

V situácii, kričí na vás, vraví vám, že ste napr. zlá, komunikujte najmä emóciu za tým. Počujem ako na mňa kričíš. Asi sa hneváš. Aj nohami kopeš..

Môžete dať aj fyzickú hranicu. Použite slová Nie! Stop! Pomenujte hranicu (bod 2), následne zopakujte všetky 3 kroky.

Následne sa môžete v kľude o situácii pozhovárať keď prehrmí. Pomenujte dcére čo sa stalo, ako sa vtedy asi cítila. Pýtajte sa jej čo by potrebovala inak. Ako by to ona chcela, aby sa cítila lepšie. Skúste jej ponúknuť nejakú alternatívu ako by sa dala situácia zvládnuť. Ak nie je verbálne zdatná, aby vám povedala, reflektujte jej, dávajte nápady.

Možno nemá v hraniciach úplne jasno, v tomto období sa im len učí, skúša ich. Dieťa hranice potrebuje. Malo by dostať také hranice, také možnosti výberu, aby ste ich vy ako rodič dokázali dodržať. Nastavenie hraníc a ich dodržiavanie je v zodpovednosti rodiča.

Dcéra potrebuje cítiť, že ju ako osobu prijímate a len niektoré jej správanie nie je v poriadku. Buďte jej sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa s dcérou zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte jej ocenenie, na výber, nechajte ju občas rozhodovať a jej rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky. Krik, tresty, vyhrážky, odsudzovanie, zastavovanie emócii určite nie sú na mieste. Ani bitka a vyplakannie. Niekedy zafungujú krátkodobo, avšak z dlhodobého hľadiska sú neefektívne. Takéto metódy tiež dávajú dieťaťu najavo, že nie je dôležité, že ho neprijímate a narúšajú vzťah aj dôveru medzi vami. Aj preto sa to správanie môže hrotiť.

Prijatie je veľmi dôležité.

Dcéra dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva, trápi sa a chce vás pri sebe. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie. Správanie odráža stav duše dieťaťa, jeho prežívanie.

Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby. Dcéra vás potrebuje.

To, že s mužom sa správa inak je prirodzené. Každý rodič má inak nastavené hranice, každý môže napĺňať iné potreby. Vo všeobecnosti deti viac skúšajú rodiča, ktorý je s nimi častejšie.

Rozumiem, že ste frustrovaní a unavení, obzvlášť v tomto náročnom období.

Ak máte pocit, že to nezvládate, že by ste potrebovali nejaký nový prístup, pohľad, pomôcť vo vzťahu a komunikácii s dcérou, obráťte sa na odborníka.