Ako vysvetlím 3,5 ročnému synovi, že v škôlke musí papať, piť, kresliť a učiť sa?
ZodpovedanéDobrý deň,
mám 3,5 ročného syna, ktorý je od narodenia veľmi živý. Neposedí. Je citlivý, vnímavý a nervák. Posledné dva týždne už tak nenerváči, zdá sa mi kľudnejší.
V septembri nastúpil do škôlky na pol dňa. Tešil sa že pôjde do kolektívu. Je jedináčik a deti má rád. Na ihrisku nikdy nemal problém s nadviazaním kontaktu. Skôr však vyhľadával väčšie deti, nie rovesníkov. Ako začal chodiť do škôlky, tak sa pekne zahrá aj s rovesníkmi. V škôlke má kamarátov, kamarátky a denne o nich hovorí.
Do škôlky chodiť chce. Problém je, že tam nechce papať. Nič tam nechce skúsiť papať, ničoho sa nechytí. Doma by bol najradšej, keby som ho kŕmila. Často to aj robím. Dá si 5 lyžičiek a koniec. To jedenie je moja chyba.
V škôlke tiež málo pije. Posledné dni už nepije vôbec. Raz ho počas pitia spolužiak strčil a oblial sa. Bol celý mokrý.
Včera mi povedal, že do škôlky už nepôjde, lebo pani učiteľka im naliala džús a on ho nevypil. Pani učiteľka mu povedala, že keď ho nevypije, tak tam už nemá chodiť.
Snažím sa mu vysvetľovať, že pani učiteľky sa o nich pekne starajú a učia ich nové veci. Hrajú sa s nimi a deti ich musia poslúchať.
To isté s kreslením. Najskôr kreslil všelijako, ale kreslil. Teraz už nekreslí vôbec. Povedal mi, že nenakreslil, lebo kresliť nevie. A bál sa, že nedostane slniečko. Môj syn to berie vážne.
Domov som nakúpila omaľovánky, že budeme kresliť. Ani to nechce. Radšejj opravuje auto, parkuje, skáče, spieva, tancuje, pozerá do obrázkovej a vymýšľa si rozprávky. Povedal, že chce chodiť do škôlky, ale bude sa iba hrať. Že nič iné tam robiť nebude.
V škôlke sa zapája do spievania, cvičenia, skákania, hrania s deťmi. Tlieskajú si, keď niečo uhádnu. Je tam v podstate šťastný, že tam chodí a ja tiež.
Ako mu vysvetlím, že v škôlke musí papať, piť, kresliť a učiť sa?
Ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
v tomto prípade by som odporúčala konzultovať vaše problémy so synčekom aj s učiteľkou v materskej škôlke. Vy sama nedokážete úplne vyriešiť situáciu, ktorá sa stáva mimo váš dohľad. Preto je dôležité nekonfliktne s učiteľkami hovoriť a hľadať spoločné riešenia v prospech syna. Keď rodičia a učitelia držia za jeden povraz, tak je to pre všetkých výhodné. Od učiteliek môžete napríklad zistiť čomu sa dieťa rado v škôlke venovalo a môžete to následne použiť na motiváciu dieťaťa do škôlky ísť.
Rozhovor by ste mali začať s uznaním ich práce a s porozumením, že pravdepodobne s vašim synom niekedy môžu zažívať rôzne aj negatívne situácie. Následne skúste prejsť k tým menej pozitívnym veciam, navrhnúť nejaké spoločné riešenia aj s učiteľkou. Môžete jej povedať čo si myslíte, že je príčinou a čo vám na neho funguje napríklad doma. Nech spoločne prídete na nejaké nápady a návrhy. Rozhovor ukončite taktiež pozitívne ešte raz s poďakovaním za ich doterajšiu prácu a ich čas, ktorý vám a vášmu synovi venovali.
V prvom rade je pozitívum, že prežívate kladné emócie v súvislosti s škôlkou. Dieťa musí vidieť, že to myslíte so škôlkou vážne a tiež, že dôverujete učiteľkám. Musíte pôsobiť pozitívne v súvislosti s navštevovaním škôlky, aj keď to niekedy môže byť ťažké. napr. pri takom rannom lúčení.
Po škôlke v domácom prostredí si spoločne môžete prejsť rôzne situácie. Čas po škôlke by mal patriť iba vám. Zaujímajte sa o činnosti, ktoré dieťa v škôlke prežilo. Rozhovor odporúčam začať nepriamo. Ja som dnes mala veľmi ťažký deň a som unavená. Dúfam, že ty si zažil lepší deň. Čo ste robili vy? Keď ste sa hrali páčilo sa ti to?
Nepýtajte sa veľmi na činnosti, ktoré zvyčajne nie sú obľúbené ako jedlo a pod. Zameriavajte sa na to pozitívne a to u syna potom vyzdvihujte.
Využívajte rešpektujúcu komunikáciu. Prihliadajte na jeho potreby a emócie a nalaďte sa na ne. Pýtajte sa ho, čo by mu pomohlo, aby sa cítil lepšie. Ak vám neodpovie, skúste dať návrh vy. Napríklad: Hm, keď ti pani učiteľka povedala, že keď nevypiješ džús už nemáš prísť tak to muselo byť pre teba ťažké však. Možno ťa to trochu aj nahnevalo. Čo by sme s tým mohli urobiť, aby si sa cítil lepšie. Spoločne určite na niečo prídeme.
Takýto štýl komunikácie vám otvára brány do sveta dieťaťa a budujete tak jeho emocionálnu inteligenciu, zároveň aj sebahodnotu, lebo má trochu možnosti aj rozhodovať a ovplyvňovať čo sa bude diať.
Čo sa týka odmietania jedla v škôlke veľmi záleží na tom, ako deti motivujú učiteľky, pretože je to veľmi častý problém. Skúste popremýšľať nad časovými ohraničeniami v ponúkaní samotného jedla. Pokiaľ má ráno doma plnohodnotné raňajky je pochopiteľné, že v škôlke jedlo potom odmietne, pretože možno ešte nie je hladný. Tak isto ak má istotu, že po obede ho zoberiete domov a doma sa vo vašej prítomnosti do sýta naje tak jednoznačne si radšej vyberie túto voľbu. Dupľom ešte vtedy, keď mu možno aj do škôlky prinesiete niečo sladké. Problémom však môže byť aj to, že je zvyknutý na vaše kŕmenie, a preto odmieta zrazu jesť sám. Ak je to tak skúste popremýšľať nad zmenou. Môžete skúsiť a doma ho motivovať na jedlá v jedálničku, ktoré viete, že má rád. Kľudne mu povedzte dnes v škôlke budú variť. To máš veľmi rád napapaj sa pekne, lebo maminka dnes doma variť nebude. Možno zmena nastane len vtedy, keď pôjde do škôlky na celý deň.
Čo sa týka robenia nejakých aktivít preferencie detí sa môžu meniť no taktiež to môže byť spôsobené pocitom neúspechu. Dôležité je, aby mal neustále prístup ku kresliacim potrebám a mohol si ich vziať keď bude chcieť. Skúste teda nájsť spôsob, ako by to bolo pre neho zaujímavé. Mal by mať k dispozícií rôzne materiály ako tabuľa, papier, kriedy, pastelky, farby, aby si mohol sám vybrať. Skúste si pri tom napríklad spievať, kresliť spoločne, hrať sa s prstovými farbami a pod. Buďte kreatívna to sa väčšinou vypláca.
Aj v tomto prípade k synovi pristupujte s rešpektom. Skúste odhadnúť a pomenovávať jeho emócie, následne spoločne hľadajte riešenia. Vidím, že je to pre teba asi ťažké, preto ťa to nebaví. Ako by sme to mohli vyriešiť? Ako by som ti mohla pomôcť? Ak vám nič nepovie skúste jej dať nejaký návrh - napríklad začnem ja a ty budeš pokračovať. Môžete povedať aj príklad z vlastného života, čo na deti často zafunguje (Mne pomohlo, keď som si pritom spievala...). Napríklad ako motivácia na kresbu postavy je výborná básnička (Kreslím kolo guľaté a v ňom oči okaté, čiarka nadol nos je to, ústa idú tadeto, je to ujo ušatý, neumytý strapatý.)
Pokiaľ na nijaký spôsob, čo by ho posmelil ku kresleniu nenájdete dbajte na to, aby si precvičovanie motoriky zažíval na iných aktivitách. Napr. kresba do piesku, robenie cestičiek v piesku, skrutkovanie, prevliekanie a pod.
Základnou technikou motivácie je tiež oceňovanie, povzbudzovanie dieťaťa v prípadoch, keď sa mu niečo podarí. V tomto prípade oceňujeme aj malé pokusy. Oceňujeme v prvej osobe čo najpresnejšie a vyvarujeme sa slovíčkam ALE. Som na teba hrdá, že teraz si nevynechal ani jeden detail v kresbe, pretože postava má všetko čo má mať - TAKTO ÁNO... Tá kresba je nádherná, ale zabudol si na jedno ucho - TAKTO NIE.
Čím konkrétnejšie dieťaťu situáciu popíšete keď ho chcete povzbudiť či oceniť, tak je to o to lepšie. Vedie to dieťa k tomu, aby bolo odvážne, dodáva sebavedomie a podporuje vytrvalosť.
Vyhnite sa u syna porovnávaniu s niekým iným, ale podporujte ho v tom, aby vyjadroval svoje vlastné emócie, postoje a potreby. Pre väčšinu detí porovnávanie môže byť frustrujúce a vyvolávať to v nich negatívne predstavy o nich samých.
Prajem veľa zdaru.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička