Ako sa zbavím pocitu viny, keď som buchla dieťa?

Dobrý deň,

mám trojročného syna, ktorý mi vo všetkom doma pomáha. Stojí pri mne, o všetkom sa spolu rozprávame, veľmi sa ľúbime a je nadovšetko milovaný a vytúžený.

Dávame na neho pozor ako na oko v hlave. Ja som dosť úzkostlivá a syn prežíva obdobie vzdoru.

Ja a manžel sme na neho sami, rodina žije ďaleko. Doslova som s ním stále iba ja, alebo manžel, keď nie je v práci. Nebijeme ho, ale hlas na neho občas zvýšime.

Pred pár dňami bol manžel na služobke a synček bol chorý. Ja som mala zase horúčku. Keď som ho prezliekala, tak strašne plakal. Chcel si pokakanú riťku a nohy umyť sám. Ja som mu to nedovolila. V hlave mi trešťalo, bola som vysilená a dala som mu raz silno po zadku. Alebo skôr po boku. Plakal potom ešte viac, tak som s ním dva razy zatriasla a nadávala mu. Potom som s ním veľmi plakala aj ja a prosila ho o prepáčenie. On ma však nechcel ani vidieť. Zavrel sa do izby a buchol dverami.

Hovoril si, že mu lezie na nervy ten hluk - môj plač. Po chvíli vyšiel von a ja som stále v spálni plakala. Došiel so šibalským úsmevom akoby sa nič nestalo. Ja som sa mu po zvyšok dňa nedokázala pozrieť do očiek.

Ako mi môže veriť, keď ho učíme, že byť sa nesmie?

Niekoľkokrát denne mi vraví, že ma ľúbi. Trhá mi kvety a volá ma drahá mamička.

Ako sa zbavím pocitu viny?

Za odpoveď ďakujem