Ako sa zachovať, keď má 2,5 ročný syn záchvat zlosti?

Dobrý deň,

syn sa pomaly nachádza v období autonómie a vôle. Mnoho vecí by robil rád sám, mnohé však ešte nedokáže a z toho vychádza aj vnútorný konflikt, frustrácia.

Navyše ho valcujú emócie a snaží sa ich učiť zvládať. Na to, aby sa mu to podarilo, potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Je prirodzené, že keď nie je podľa neho, tak sa nahnevá, rozzúri, pohltí ho hnev. Vtedy koná pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.

Aby sa synček naučil emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, synovi ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Chcel si to ináč.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Ak v hneve, alebo aj inak, koná nežiadúco, treba mu nastaviť hranicu. Momentálne ich testuje, skúša.

Hranice nastavujte v troch krokoch.
1. Popísanie situácie, pomenovanie emócie.
2. Nastavenie hranice, limitu.
3. Poskytnite alternatívu.

Tiež mu nastavujte fyzickú hranicu. Keď niekoho ohrozuje, aj seba, použite kľudné slovko Stop! Nie! a až následne komunikujte hranicu tak ako spomínam vyššie.

Vytvárajte synovi bezpečie a prijatie. V hneve nemá zmysel mu dohovárať, lebo v emócii je zapnutá úplne iná časť mozgu a dieťa nie je schopné racionálne uvažovať, počúvať, je v emócií. Zrkadlenie emócií pomáha k upokojeniu.

Venujte synovi pozornosť, prejavujte lásku. Sledujte jeho signály a napĺňajte jeho potreby. Možno sa takto správa, lebo mu to napĺňa nejakú potrebu, ale môže ísť aj o vývinovú záležitosť.
Potrebuje pozornosť, cítiť sa bezpečne, milovaný. Prejavujte mu veľa lásky.
Syn potrebuje cítiť, že jeho ako osobu prijímate a len niektoré jeho správanie nie je v poriadku.Buďte mu sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa so synom zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte mu ocenenie, na výber, nechajte ho občas rozhodovať a jeho rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky.

Syn dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie.

To, že ho dávate do svojej izby by nemusel byť problém za predpokladu, že mu to je odkomunikované vnímavo, citlivo, s rešpektom. Je dôležité, aby syn vedel, že ho prijímate aj s jeho hnevom, že sa mu snažíte rozumieť. Nemal by to brať ako trest.
Je však relatívne malý, nemusí rozumieť tomu, prečo tam má ísť. Ak už tam je, nemal by v hneve hádzať veci, mal by dostať nejaké hranice, usmernenie pri tom ako hnev zvládať. Určite počas času, ktorý je v izbe treba za ním prísť a odkomunikovať mu, že rozumiete, že sa hnevá a že ak by vás potreboval, tak ste tam preňho.
Syn vás potrebuje. Odporúčam skôr pracovať s emóciou, aj keď to vyžaduje veľa trpezlivosti.
Ak by chcel ísť do izby sám, popr. ak by tam bol poslaný vrámci nejakého nastavenia pokročilej hranice, tak by to mohlo byť v poriadku.
Ako som písala, dôležité je, ako je to odkomunikované. Nemal by tam byť poslaný za to, že sa hnevá, alebo vykazuje nežiadúce správania. Tu by mal byť usmernený, malo by mu byť ukázané ako inak sa to dá zvládnuť a to nastavením hranice a daním alternatívy.

Ak máte pocit, že to nezvládate, že by ste potrebovali nejaký nový prístup, pohľad, pomôcť vo vzťahu a komunikácii so synom, obráťte sa na odborníka.