Ako sa máme chovať, keď trojročný syn zúri a bije nás?

Dobrý deň,

zdá sa, že synčeka prevalcujú emócie. Spoznáva nové, učí sa na ne reagovať. Je to prirodzené, že sa hnevá, aj to, že na to nejako reaguje.
Je úlohou rodiča sprevádzať dieťa týmito pocitmi.

V prvom rade by som chcela povedať, že neexistujú dobré a zlé emócie. Hnev, smútok, popr. čokoľvek, čo sa za jeho reakciami skrýva je prirodzená reakcia organizmu na nejaký podnet, tak, ako radosť. My rodičia máme tendenciu hnev zastavovať, ignorovať, čím skôr sa ho zbaviť, bagatelizovať ho. Avšak práve naopak, aj hnev dieťaťa treba prijať. Dieťa sa práve vtedy práve tak cíti a má na to nárok.

V prvom rade teda odporúčam prijať emóciu a reflektovať ju. Hneváš sa. Hneváš sa na nás. Chcel si to ináč. Vidím, že až zatínaš zúbky. Hneváš sa až tak, že kričíš. Najradšej by si do niečoho udrel. atď.

Keď bije ľudí, treba nastaviť hranicu. Ak je vo veľkej emócii, možno nebude vnímať. Vtedy treba dať fyzickú hranicu - chytiť ruku, zakryť to, kam chce udrieť. A pritom pomenovať.
Hneváš sa a búchaš babku. Ľudia ale nie sú na udieranie. Môžeš udierať do gauča, vankúša, hračky... To je na vás čo je pre vás prijateľné.

Toto je zhruba ten postup, prijať a reflektovať emóciu. Vtedy sa dieťa upokojuje a dostáva správu, že to je ok sa hnevať, že sa mu snažíte rozumieť. Následne dáte hranicu, čo mu dáva správu, že hnevať sa je síce ok, ale že toto správanie nie je akceptovateľné a že sa to dá robiť inak.

O situácii sa môžete porozprávať aj večer v kľude, ponúknuť mu nejaké alternatívy zvládania, povedať ako hnev zvládate vy. Môžete sa ho pýtať ako sa cítil kde sa hneval, či to cítil niekde v tele. Učíte tým dieťa spoznať emócie, pocity pri nich, komunikovať o nich.