Dobrý deň,
obraciam sa na Vás, lebo už neviem ako ďalej. Mám 7 ročnú dcéru a 19 mesačného syna. Ide o to, že dcéra nastúpila do školy a jej správanie sa zmenilo. Doma je v podstate ako predtým. Síce odvráva a je niekedy dosť nepríjemná, ale škola je väčší problém. Donieslo sa mi, že útočí na deti. Sáče ich, alebo ich proste udrie.
Ako to zastaviť?
Vždy, keď sa jej opýtam, prečo to urobila, tak ona nevie. Alebo si to nepamätá. Nikdy sme takýto problém nemali, ani v škôlke. Nechápem, čo sa stalo. Mala som pocit, či jej nebolo ublížené, keďže je trošku bacuľka. Ale ona mi nič nepovie.
Čo mi odporúčate?
Za odpoveď ďakujem
Dobrý deň,
rozumiem, že vás situácia, v ktorej ste sa ocitli, trápi.
Je možné, že dcéra naozaj nevie, alebo si nepamätá čo sa stalo. Jej správanie je reakciou na niečo, a zároveň ním niečo získava, niečo jej dáva. Dcéra sa správa v škole tak ako sa správa z nejakého dôvodu. Za jej správaním sa ukrýva nejaká emócia a za ňou potreba. Týmto spôsobom si ju napĺňa.
Môže byť, že ju niekto ohrozuje, cíti strach a v istom momente skrátka zvíťazí primitívny mozog a ona zaútočí.
Alebo volá po pozornosti, bojuje o moc, skrátka niečo za tým je.
Skúste spolupracovať so školou, ak majú, so školskou psychologičkou.
Doma jej poskytujte bezpečie, podporu a prijatie. Rozprávajte sa skôr formou opisu situácie, než hovoriť a útočiť konkrétne na jej osobu. Vraj sa dnes v škole niečo udialo, zaujímal by ma tvoj pohľad, povieš mi viac?
Poprípade skúste emócie. Rozmýšľam ako si sa dnes v škole mala. Tuším ťa tam niečo naštvalo.
Prijmite to, zrkadlite a môžete skúsiť dať hranicu, ak vám už aj povie. Ukážte jej, že to ako sa cítila je úplne v poriadku a že má na to právo, ale že stratégia zvládnutia nebola vhodná. Môžete jej skúsiť povedať ako sa vy správate keď sa hneváte, popr. veďte debatu o tom, čo by ešte mohla spraviť, čo by jej pomohlo, ale neublížilo by iným.
Rozhodne by sa nemala cítiť súdená a odsúdená, nakoľko nikto nevie, čo sa stalo predtým ako ona niekoho udrela. Skrátka tú situáciu len nezvládla, lebo ju prevalcovali emócie, poprípade sa cítila ohrozená. Nemala by byť za to trestaná, aby nepocítila pocit neférovosti aj doma.
Ukážte jej, že sa snažíte porozumieť jej, aj tomu čo sa stalo, že sa na vás môže obrátiť.
Všetko to treba riešiť veľmi citlivo. Odporúčam aj návštevu psychológa.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com