Ako riešiť život so starou mamou a malými deťmi v jednej domácnosti?

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom nášho problému. Žijeme s ovdovenou starou mamou pod jednou strechou vo veľkom dome. Máme dosť izieb, ale len jednu kuchyňu.

Stará mama je moja mama, má dobre po 70tke a vôbec si nerozumieme. Predtým to bol fajn vzťah. Od osemnástky som bola v podstate preč z domu, žila som od príliš starostlivej mamy zdravý odstup.

Teraz je to ako zlý sen. Mama má potrebu zasahovať do stravovania, výchovy našich detí, ba dokonca už aj do môjho manželského života. Môj manžel je proste pre ňu nevysnívaný zať a projektuje na neho všetky negatívne vlastnosti môjho nebohého otca.

Je to akoby sme boli s manželom ženatí/vydatí s ňou. Po večeroch spolu všetko zdieľame, ako ublížený brat a ukrivdená sestra. Iba napätie. Dnes moja mama vyvolávala, akú má migrénu. Ďalej, že dáva nášmu trojročnému synovi bez nášho vedomia čokoládu. Ponižuje nás pred deťmi svojou nekonečnou kritikou všetkého, čo sme, čo robíme, čo máme radi. Vynadala mi, keď som sa jej snažila vysvetliť, že mi deti plačú, lebo sú proste unavené a nič im nerobím. Povedala som jej, že ich nemusí hystericky predo mnou zachraňovať.

Som zúfalá. Moja mama riadi môj život, život nás všetkých. Navrhovala som rodinnú terapiu, ale mamu - starú školu, k "cvokárovi" (jej slovo) nedostanem. S mužom riešime teda neustálu dilemu: prečo odísť a prečo s ňou ostať.

Mám pocit viny opustiť matku, lebo má svoj vek, zdravotné problémy a chronickú depresiu. Jje veľmi negatívna, rada si vybavuje negatívne spomienky svojho života.

Starší syn je na ňu citovo naviazaný a toto je asi môj najväčší blok odsťahovať sa od nej. Nechcem mu spôsobiť traumu. S deťmi to ona proste vie. Akoby si z nich urobila spoločníkov, vypĺňajú jej prázdnotu, nechá si zo seba urobiť hračku, len aby ju deti mali radi.

Z psychologickej literatúry mi najviac vychádza, že by sme si mali s ňou nastaviť vzťah, dať si pravidlá, hranice. Nedokážem jej nič vysvetliť a ani navrhnúť bez toho, aby som mala pocity viny. Mama reaguje prevažne agresívne. Som stále tá zlá a nevďačná dcéra. Veď ona mi predsa pomáha, radí, že akoby som svoj život bez nej zvládala. Takto ma vidí a ja to vnímam ako obrovskú krivdu. Mama ako jediný tvor v mojom okolí ma takto vníma.

V profesionálnom živote sa cítim celkom pochopená a uznaná.

Aký je Váš názor na môj problém?

Je niečo, čo mi môžte odporučiť?

Za odpoveď ďakujem