Ako riešiť problém v komunikácii so skoro trojročnou dcérkou?
ZodpovedanéDobrý deň,
chcela by som sa s Vami poradiť ohľadom výchovy dcérky, ktorá má 2 roky a 10 mesiacov. Myslím si, že hranice má a väčšinou ich dodržiava.
Snažím sa s ňou veľa rozprávať a dohodnúť sa, občas ju nechám o niečom rozhodnúť. Napríklad, keď máme ísť von a jej sa nechce, rešpektujem to a ostaneme doma.
Horšie je to v prípade, keď na niečom trvám. Napríklad sa ráno preobliekame a poviem jej, aby si vyzliekla pyžamo. Keď neposlúchne, ponúknem jej, že jej s tým pomôžem. Znovu zopakujem, aby si vyzliekla pyžamo. Nič. No a mne postupne "rupnú nervy". Môj manžel je dosť "nervák" a on sa teda nedohaduje. Začne kričať, alebo dcérku proste preoblečie nasilu. Ona pritom plače, on kričí a ja tieto situácie nezvládam a odchádzam do vedľajšej miestnosti.
Čiže som skĺzla k tomu, že dcérku po neuposlúchnutí vydieram, že príde tati a bude kričať. Nie som na to hrdá a viem, že je to nesprávne. No žiaľ, funguje to. Snažím sa to obmedzovať.
Skúšala som ešte viackrát požiadavku opakovať, ale posledný týždeň to zase skĺzlo do vydierania. Rozplakala som sa a dcérke som povedala, že ja už naozaj neviem, ako ju mám presvedčiť, aby sa preobliekla. Dcérka sa tiež rozplakala, utešovala ma, aby som už neplakala a aby som jej prepáčila. Ale aj tak sa nepreobliekla.
Kde robím chybu?
Máme nesprávne nastavené hranice?
Je to tým, že manžel je prísnejší a ja miernejšia?
Alebo je to tým, že dcérke dávam najavo, že sa hnevám a ju to proste baví vidieť ma zúriť?
Ako mám zmeniť svoje správanie, aby dcérka poslúchla bez vydierania a večného opakovania?
Je v poriadku, keď dcérka uvidí moje emócie, hnev, žiaľ?
Za odpoveď ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
dcérka je ešte malá a je len prirodzené, že bude skúšať a testovať hranice. Bude sa to objavovať v rôznych situáciách, pri rôznych ľuďoch.
Hranice je dobré nastavovať v troch krokoch.
1. Priznať emóciu, pomenovať, popísať situáciu. Vidím, že by si bola najradšej v pyžamku.
Nechce sa ti prezliekať. Hneváš sa.
2. Nastavenie hranice. Ale pyžamko je na spanie.
3. Ponúknutie alternatívy. Môžeš si ho zase dať večer.
Skúste to opakovať viackrát. Poprípade len hranicu. Pyžamko nie je na spanie. Dáš si ho dole sama, alebo ti pomôžem? Môžete jej to zase zopakovať viackrát a ak to nezaberie, kľudne jej odkomunikujte, že ak sa nerozhodne, rozhodnete za ňu, ale že pyžamko je na spanie a treba ho dať dole.
Dcérku určite nebaví vidieť vás keď sa hneváte. V tej chvíli inak nevie, skúša, jej správanie má nejaký dôvod. Úlohou rodiča jej pomôcť tú situáciu zvládnuť, nájsť stratégiu na jej zvládnutie. Ukázať dieťaťu, že je prijaté, rešpektované a v bezpečí aj keď sa hnevá, prejavuje, aj keď s vami nesúhlasí.
Ak vám aj rupnú nervy, dôležité je, ako k tomu pristúpite potom keď sa situácia upokojí. Ospravedlniť sa jej, vysvetliť čo sa stalo a že to nebolo správne.
To, že dcérka uvidí vaše emócie je v poriadku, avšak dôležité je ako ich odkomunikujete. Krik, vyhrážky a pod. určite nie sú v poriadku. Môžete jej pomenovať, že sa hneváte, že sa vám niečo nepáči, čo by ste potrebovali. Dôležité je, že to nebudete smerovať na ňu ako osobu, ale na správanie, ktoré sa vám nepáči.
Ak aj uvidí žiaľ, rozprávajte sa o tom, o možných reakciách, o stratégiách zvládania.
Určite je lepšie keď v zásadných veciach budete s manželom konzistentní, ale je prirodzené, že každý má svoje osobné hranice niekde inde.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com