Dobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom trojročnej dcéry. Od narodenia do jedného roka trpela silným refluxom a bolo jej predpísané umelé mlieko. Potom sa to zlepšilo.
Od roku trpela silnými zápchami a skončila na 2 klystíroch. Riešila sa to, že je to v jej hlave. Vraj psychický blok.
Teraz sa to lepší. Snažím sa jej nedávať Duphalac, aby začala kakať sama a bez stresu. Od kedy je odplienkovaná, tak má väčší strach kakať do záchoda.
Chodíme na gastro, kde pani doktorka pozná jej zdravotný problém. Ona hovorí, že ju máme nechať tak. Vraj, keď chce kakať do plienky, tak nech tam kaká. Aby nemala blok z kakania. Tak som si povedala, že dobre.
Druhý problém je vzdor, ktorý trvá viac ako rok. Začalo to od dvoch rokov. Dcérka je na svoj vek šikovná a múdra. Ale keď nie je po jej vôli, tak zovrie päste, začne sa triasť, chytí nervy a kričí. Skáče po posteli, naschváľ dupoce. Berie mi veci, ktoré vie, že nemôže. V obchode všetko berie, kričí, váľa sa po zemi.
Nepomáha si ju nevšímať a ani dať jej po zadku. Nepomáha objatie a ani krik. Už som to riešila aj s doktorkou a tá povedala, že máme ísť k psychológovi.
Užívala Fenistil kvapky a Sedaliu. Poslednú dobu má problém so spaním. Keď ju dám poobede spať, tak večer zaspí o 22.30 hodine. Ráno sa budí vtedy, keď muž odchádza do práce. Keď ju nedá poobede spať, tak zaspí večer o 20. - 21. tej. A zase ráno budí, keď ide muž do práce. Niekedy spala v kľude.
Čo nám odporúčate?
Za odpoveď ďakujem
Dobrý deň,
ďakujem za otázku.
Čo sa týka kakania do záchoda, nočníka, či plienky, odporúčam na dcérku netlačiť. Dajte jej vždy na výber a rešpektujte jej rozhodnutie. Opíšte situáciu. Dnes si sa rozhodla kakať plienky, teraz ju treba vymeniť.
Plienka je pre dieťa istota a niektorým trvá dlhšie kým ju zamenia za záchod alebo nočník. Netreba z toho robiť tému číslo jeden. Dieťa prirodzene chce byť ako dospelí, ako ostatní, len momentálne je toto pre ňu bezpečnejšie. Dôležité je, že kaká, že pozná signály svojho tela.
Čo sa týka vzdoru, v tomto veku je absolútne prirodzený. Je normálne, že dieťa zúri keď niečo nie je tak, ako by si želala. V takejto situácii treba dcérke priznať emócie, prijať ich a zreflektovať, pomenovať. Aby sa dcérka cítila prijatá a v bezpečí. Pomenovaním emócie sa dieťa upokojuje. Ak sa objaví pri prejavoch emócie nejaké nežiadúce správanie, nastavte hranice.
Hneváš sa. Chcela si to ináč. Ale tieto veci nie sú na branie/hádzanie. Môžeš si vziať toto - a niečo jej môžete vložiť do ruky.
Je v poriadku, že zúri, kričí, plače, dupe. Je to jej stratégia vyrovnávania sa s frustráciou, s emóciou. Cieľom rodiča nie je zastaviť toto správanie čo najrýchlejšie, ale naučiť dieťa situáciu čo najefektívnejšie zvládnuť a čo najviac z nej vyťažiť. Rozhodne nie je namieste žiaden trest. Práve naopak, prijatie a pomoc pri hľadaní stratégie. Blízkosť a bezpečie. To je to, čo dcéra potrebuje v tej chvíli.
Ak vám komunikačné stratégie nefungujú, poprípade sa v tom necítite isto, poraďte sa so psychológom.
Práca s emóciami mnohokrát pomôže aj pri problémoch s vyprázdňovaním.
So spánkom veľmi neporadím. Deťom sa spánkové režimy menia relatívne často, niektoré deti spia menej, iné viac. Poraďte sa možno s pediatrom.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com