Ako riešiť amoky 4,5 ročného syna?

Dobrý deň,

to, čo vidíme zvonka je správanie dieťaťa. Všimneme si ho zväčša keď nejako vyčnieva, líši sa, popr. je nežiadúce, znepokojujúce. Za každým správaním dieťaťa sa však skrýva nejaká emócia a za ňou potreba.

To, že potrebuje nejaký čas na vyrovnanie sa so zmenou a adaptáciu na ňu, je prirodzené. Stratil nejakú istotu, stabilitu. Je to nová a náročná situácia, v ktorej je mu treba byť oporou.
Synček zrejme citlivo reaguje na zmeny, je senzitívnejší.

Veľmi dôležité je prijatie a bezpečie. Prijímajte a zrkadlite jeho emócie. Pomenujte ich. Pýtajte sa ho, čo by mu pomohlo sa cítiť lepšie. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá. To, ako sa syn cíti je pre neho reálne. Netreba to banalizovať, ani sa to snažiť zmeniť.
Mali by ste mu byť v týchto situáciách sprievodcom.

Komunikujte mu emóciu, vyjadrite pochopenie: Je to pre teba ťažké chodiť do škôlky. Najradšej by si bol keby sme boli stále spolu.
Pýtajte sa ho: Čo by ti pomohlo cítiť sa lepšie? Zvládnuť to? Je niečo čo by si mohol spraviť, aby to bolo lepšie? Viem ti ja nejako pomôcť, aby si to pre teba bolo ľahšie? Skúste mu dať nejaký návrh: rodinná fotka v skrinke, nejaká hračka, predmet, niečo čo ho spája s vami. Môžete si niečo spolu aj vyrobiť.
Spolupracujte v tejto veci s učiteľkami. Hľadajte cestu ako mu to uľahčiť.

Takto isto treba postupovať aj pri amokoch. Je prirodzené, že keď nie je podľa neho, tak sa nahnevá, rozzúri, pohltí ho hnev. Vtedy koná pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.
Je však pravda, že v tomto veku by jeho emočné prejavy už nemali byť také intenzívne a svoje emócie by už mal mať viac pod kontrolou.

Aby sa synček naučil emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Chcel si to ináč. Nepáči sa ti to.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaním, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu. Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.
Nesľubujte odmeny, netrestajte, nevyhrážajte sa.

Môžete sa tak o tom rozprávať aj spätne. Otvoreným konštatovaniami bez otázky mu dávate priestor, aby sám rozpovedal čo sa dialo.

Syna si všímajte. Reagujte na jeho signály a adekvátne napĺňajte jeho potreby. Komunikujte s nim empaticky. Je dôležité, aby cítil, že ste pri ňom, že ste tu preňho, počúvate ho, snažíte sa mu rozumieť a zaujímate sa.

Nastavujte láskavo hranice. Prejavujte synovi dôveru. Nechajte ho o niektorých veciach rozhodovať a jeho voľbu rešpektujte. Oceňujte ho.

Dávajte mu doma čas na voľnú hru, avšak buďte pri ňom. Mnohé veci si deti dokážu prehrať a spracovať počas hry.

Odporúčam vám poradiť sa aj s psychológom. Každý medicínsky zákrok je z môjho pohľadu indikáciou minimálne na konzultáciu. Tiež to zajakávanie trvá dlho a v synčekovom správaní sa objavujú isté špecifiká.