Ako riešiť agresívne správanie 3,5 ročnej dcérky voči manželovi?

Dobrý deň,

zdá sa, že dcérku prevalcujú emócie. Spoznáva nové, učí sa na ne reagovať. Je to prirodzené, že sa hnevá, aj to, že na to nejako reaguje. Je úlohou rodiča sprevádzať dieťa týmito pocitmi. Ťažko povedať prečo sú negatívne emócie nasmerované práve na manžela, avšak veľa detí má obdobie kedy otca odmietajú a preferujú mamu. Zväčša reagujú z nášho pohľadu prehnane, lebo ešte nemajú takú slovnú kapacitu vyjadriť to inak, a navyše ich ovládajú emócie.
Dcéra možno ani nechce, aby išiel manžel preč, ona len takto prejavuje tu emóciu.

V prvom rade by som chcela povedať, že neexistujú dobré a zlé emócie. Hnev, smútok, popr. čokoľvek, čo sa za jeho reakciami skrýva je prirodzená reakcia organizmu na nejaký podnet, tak, ako radosť. My rodičia máme tendenciu hnev zastavovať, odmietať, ignorovať, čím skôr sa ho zbaviť, bagatelizovať ho. Avšak práve naopak, aj hnev dieťaťa treba prijať. Dieťa sa práve vtedy práve tak cíti a má na to nárok.
Tiež si treba uvedomiť, že dieťa nekoná niečo za niečo, ale koná tak ako v tej chvíli cíti a nepremýšľa.

V prvom rade teda odporúčam prijať emóciu a reflektovať ju. Aj vami, aj manželom. Je dôležité, aby aj manžel prijal dcérine emócie v danej situácii, rešpektoval to. Rozumiem, že je to preňho náročné, ale dcéra potrebuje cítiť, že je prijatá aj so svojimi emóciami a že ju to nerobí pre otca menej hodnotnou.
Hneváš sa. Hneváš sa na mňa. Chcela si to ináč. Nechceš byť somnou. Najradšej by si bola s maminou. Chceš, aby som išiel preč.
Je možné, že sa pri tomto upokojí a zistíte, že vôbec manžel nie je problém.
Je veľmi dôležité ako na tieto náročné situácie reaguje. Ak bežne od situácie odchádza s nejakým odmietavým komentárom, možno preto už automaticky pri hneve ho dcérka smeruje proti nemu. Ťažko povedať, potrebovala by som vedieť viac o výchove akú doma máte.

Keď bije ľudí, treba nastaviť hranicu. Ak je vo veľkej emócii, možno nebude vnímať. Vtedy treba dať fyzickú hranicu - chytiť ruku, zakryť to, kam chce udrieť. A pritom pomenovať.
Hneváš sa a búchaš ma. Ľudia ale nie sú na udieranie. Môžeš udierať do gauča, vankúša, hračky... To je na vás čo je pre vás prijateľné.

Toto je zhruba ten postup, prijať a reflektovať emóciu. Vtedy sa dieťa upokojuje a dostáva správu, že to je ok sa hnevať, že sa mu snažíte rozumieť. Následne dáte hranicu, čo mu dáva správu, že hnevať sa je síce ok, ale že toto správanie nie je akceptovateľné a že sa to dá robiť inak.
O situácii sa môžete porozprávať aj večer v kľude, ponúknuť jej nejaké alternatívy zvládania, povedať ako hnev zvládate vy. Môžete sa jej pýtať ako sa cítil kde sa hneval, či to cítil niekde v tele. Učíte tým dieťa spoznať emócie, pocity pri nich, komunikovať o nich.
Môžete povedať ako sa asi ocko cítil.

Vytvárajte dcérke prijatie a bezpečie a napĺňajte jej potreby. Oceňujte ju, prejavujte jej dôveru, nechávajte ju o niečom rozhodnúť. Prejavujte jej lásku.