Ako reagovať na vymyslené príbehy predškoláčky?

Dobrý deň,

mám dcéru predškoláčku, ktorá okrem nášho sveta žije aj v krajine svojich psíkov, ktoré ju už všeličo naučili. Na otázku, že odkiaľ to vieš zvykne odpovedať aj môj psík mi to povedal/naučil, boli na mesiaci, lyžovali. Toto je zrejme normálna vývinová fáza.

Ako si mám vysvetliť príbehy typu- ja sa rada stískam so starkými, maminkou, ockom, psíkmi. Ale nerada sa stískam s niekým malým, koho nepoznám a nie je to Dianka (mladšia sesternica), ale moje bábätko. Ono skočilo z vysokého 170 poschodového mrakodrapu v Číne. Bolo to moje bábätko.Uložila som ho spať, myslela som, že už spí, tak som išla variť obed. Potom som niečo počula; vyšla som ma strechu a už som ho videla spadnuté dole.Utekala som dolu schodmi. Bolo.mŕtve,t ak som odpadla.

Pýtala som sa jej, že čo bolo potom a čo cítila. Prišli vraj záchranári, ale bábätko už bolo anjelikom a ona bola smutná. Keby prišli zlodeji, tak ho ochráni samopalom (práve ma s bratrancom rovnakého veku fázu hier na vojakov, riešenia vojny a pod.), ale teraz ho nemala ako.

Takýchto príbehov o bábätkách máme niekoľko. Aj o tom, ako kto kedy a ako bude anjelikom.

Je to len bežná fáza prvej snahy vyrovnávať sa so smrťou?

Podotýkam, že sme v rodine nemali žiadne úmrtie, ale o smrti sa občas rozprávame. Najmä v prípade zvieratiek a keď rieši, kto je mladý a kto starý. Napriek tomu ma takéto fantázie znepokojujú.

Aký je Váš názor?

Ďakujem Vám za odpoveď