Ako reagovať na trojročného syna, ktorý je extrémne fascinovaný káblami?
ZodpovedanéDobrý deň,
môj trojročný syn je extrémne fascinovaný káblami. Začalo to vtedy, keď mal viac ako 1 rok. Objavil prístupnú odpojenú predlžovačku s vypínačom. Nechali sme mu ju chvíľku na hranie, že nech ju spozná a poprepína. Skúšal si zapojenie zásuvky. Vydržal sa s ňou hrať veľmi dlho. Potom ho začali zaujímať akékoľvek káble. Naťahuje ich, rozmotáva, zapája a vypája. Dokázal sa s nimi hrať hodiny. Nechali sme mu teda prístupné určité nepotrebné káble, nabíjačky, s ktorými sa bežne mohol hrať.
Myslela som si, že takto by si naplnil svoju potrebu zapínania, zapájania, spoznal káble a postupne by tento záujem upadol. No prerástlo to až do štádia, že sa odmietal hrať s niečim iným. Odmietal úplne všetko. Pri odobratí káblov bol veľký plač. Tak sme všetky dostupné káble u nás aj u starých rodičov skryli v jeho neprítomnosti. Chvíľku bol pokoj, káble si prestal pýtať. Bolo to len vo fáze, že všade kde prídeme ho zaujímali jedine káble, zásuvky (aj v hračkárstve).
Teraz sa nám to zase pokazilo. Skladali sme spolu vianočný stromček a tam samozrejme svetielka, predlžovací kábel, časovač. Zobral si káble, nechala som mu nech sa chvíľku pohrá. Následne začal boj, plač, nervozita, že on chce káble. A odvtedy je to už pár dní extrém. Jediné o čom rozpráva sú káble. Na hranie pýta len káble.
Dokonca mi tvrdí, že v škôlke sa hrá s káblami a to nie je pravda. Keď káble nedám, tak plače, odmieta aktivity. Radšej bude sedieť a nerobiť nič.
Po dvoch rokoch tejto pasie som už pomerne zúfalá a neviem ako s ním ďalej. Nie som stotožnená s takýmto hraním. Chcela som mu naplniť potrebu zapájania, no nie v takomto rozsahu, že nám to obmedzuje všetky ostatné aktivity. Syna je takmer nemožné niečo nové naučiť, nakoľko nemá záujem a trpezlivosť na iné činnosti.
Skúšala som robiť aktivity, že káble budú potom “za odmenu”, keď niečo dokončíme. To celkom funguje, ale tiež s tým nie som úplne stotožnená. Skúšala som nechať káble, že snáď ho to prestane konečne baviť, keď si naplní tú svoju potrebu. Absolútne to však neprestáva
Skúšala som samozrejme niekoľkokrát ich aj odobrať úplne, ale aj tak si ich stále pýta. Pri každej aktivite, prvé čo povie po škôlke je, že sa ideme hrať s káblami (aj keď nejdeme). Miliónkrát som vysvetľovala, že to nie je na hranie, že máme lepšie hračky a že môže robiť čokoľvek si povie. Nechce nič. Radšej bude sedieť a plakať, alebo sa váľať po koberci a nevezme inú hračku. Keď ho konečne dotiahnem k nejakej aktivite, tak je nervózny. Pri stole do všetkého kope. Keď skončíme aktivitu, tak pýta káble. Keď mu ich dáme, tak je pokojný, pozorný, sústredený. To pri inej aktivite nikdy nevidím.
Na jednej strane by som mu chcela naplniť vlastné potreby, na druhú stranu mám pocit, že to trochu zachádza do extrémov. Inak na zapojené káble v elektrike sa len pozerá a rešpektuje. Nechytá ich, s tým nejaký veľký problém nemáme.
Ako mám reagovať a ako ho ďalej viesť?
Ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
v tomto prípade, by som určite potrebovala viac informácií, aby som sa vedela k tomuto správaniu synčeka vyjadriť komplexnejšie.
Dôležité by bolo zistiť, ako sa správa v škôlke, ako nadväzuje kontakty s ostatnými deťmi, ako sa zapája do kolektívnych alebo individuálnych hier, či primerane používa reč a pod.
Pokiaľ podľa vyjadrení učiteliek v škôlke tam funguje inak ako v domácom prostredí (napríklad zapája sa do iných činností, reguluje svoje emócie primerane veku, zapája sa do kolektívnych činností a pod.), tak pravdepodobne ide o prílišné fixovanie sa na nejakú vec (ako keby závislosť) práve v prostredí, kde má k tomu prístup, kde mu je to dovolené.
V takomto prípade, keď vidíte, že synčekovi to bráni v iných aktivitách, ktoré by ho mohli rozvíjať a nie je takáto hra pre neho vhodná, mohli by ste mu pomôcť tým, že skúsite tieto káble odstrániť z dohľadu avšak mal by mať ponúknuté aktivity, ktoré mu priblížia naplnit si túto potrebu.
Všímajte si spôsob hry. Spôsob hry je dôležitý, pretože pravdepodobne sa potrebuje nejakým spôsobom senzoricky dosýtiť (napr. ak potrebuje niečo ťahať vymyslite hru s lanom a pod.). K tomu by som sa vedela vyjadriť lepšie keby synčeka vidím pri hre.
Bude to určite pre vás aj pre syna ťažké obdobie, ale láskavým a prijateľným prístupom to spolu pravdepodobne zvládnete. Budete mu viacnásobne musieť vysvetľovať, prečo zrazu nebude môcť túto činnosť vykonávať.
Primerane mu zadajte hranicu s prijatím jeho potrieb a emócií a daním možností výberu. V tomto prípade by som sa zamerala na spôsob hry s tými káblami, ako konkrétne sa s nimi hral a nejak kreatívne by som sa snažila tomu priblížiť nejaké aktivity.
Napríklad:
Vidím, že sa veľmi potrebuješ hrať s káblami, zaujíma ťa ako sa tie káble krútia a pod.
Ale s káblami sa teraz hrať nemôžeš, pretože sú pre teba nebezpečné. Teraz sa s káblami hrať nebudeš, pretože mi vadí, že nechceš robiť žiadnu inú činnosť, ktorá by bola pre teba viac prospešná.
Môžeme si spoločne taký kábel nakresliť na papier (využite napr. bludisko), môžeme šnúrku prevliekať cez topánku a učiť sa tak viazať šnúrky.
Ak si nič nevyberie, čo sa určite stane jednoducho to v tej chvíli akceptujte. Musí si svoju emóciu odžiť aj keď je negatívna aj pre vás aj pre neho. Vy reagujte vždy opačným spôsobom a to pokojne, normálnym hlasom. Buďte pri ňom, ak vám to dovolí objímte ho. Dávajte mu najavo, že mu rozumiete, že je to pre neho ťažké, a že sa hnevá. až trochu emócie odznejú diskutujte o tom.
Ak by ste však u synčeka videli až prílišné sklamanie a negatívne emócie aj po niekoľkých dňoch, dohodnite si s ním pravidlá hry s káblami. Kľudne môžete povedať:
Vidím, ako veľmi sa potrebuje s káblami hrať, avšak nie je pre neho vhodné sa s tým hrať celý deň. Pomohlo by ti keby si spoločne dohodneme nejaký čas? Spoločne si spíšte, čo synček aj vy navrhujete (čas, miesto a pod.) a hľadajte nejaký kompromis. V zásade však odporúčam túto dohodu plniť aj keď sa syn bude hnevať. Stále mu potom, len zrkadlite jeho emócie a dajte iné návrhy. Vidím, že sa hneváš, rozumiem ti, avšak dohodli sme sa, kedy mi máš káble odovzdať. Teraz sa môžeš hrať s... a pod.).
Vždy mu hovorte, že ste tu pre neho, že ho ľúbite, lebo len láskavým a prijímajúcim prístupom to spolu zvládnete.
Ak by ste u syna badali aj iné zmeny v jeho správaní, problémy s nadväzovaním kontaktov a podobne diskutujte o tom s učiteľkami v škôlke a nebojte sa vyhľadať odborníka, ktorý by vám v tomto prípade vedel pomôcť viacnásobnými stretnutiami a kvalitnou diagnostikou. Synčekovi v prípade pretrvávania problémov by mohla pomôcť aj terapia hrou.
Prajem veľa zdaru.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička