Ako reagovať na amoky 22 mesačného syna?

Dobrý deň,

rozumiem vám, že táto situácia pre vás nie je príjemná a chceli by ste takémuto správaniu syna zamedziť. V tomto prípade to neberte ako svoje vlastné zlyhanie. Dôležité je, že sa snažíte hľadať k synovi správnu cestu, pretože bez lásky a správneho vzoru nie je výchova výchovou.

Takéto prejavy bývajú často súčasťou sebauvedomovania a osamostatňovania dieťaťa. Deti okolo 2 roku života sa ešte nevedia dobre slovne vyjadrovať, a preto svoju frustráciu vypúšťajú aj takýmto nepríjemným spôsobom pre nás rodičov. V tomto veku sa to dá u dieťaťa považovať za normu. Jeho správanie ešte rozhodne nie je zlomyseľné, aj keď sa vám to tak zdá. Nevie si predstaviť v mysli dopredu, že keď urobím toto tak tým sa moji rodičia budú cítiť zle. Koná impulzívne a robí činnosti, ktoré ho fascinujú. Keď je mu v tom zabránené, cíti sa príliš frustrovaný.

Niektoré deti majú toto obdobie výraznejšie s množstvom prejavov, niektoré menej. Každé dieťatko je iné, a preto si vyžaduje možno aj iný prístup. Niektoré dieťa má svoj temperament viditeľne silnejší. Následne aj jeho vôľa je potom neoblomná, preto práca s ním na zmene je trochu ťažšia.

Najviac mu pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohol vaše správanie neskôr napodobňovať. Aj keď sama dobre viem, že je to niekedy veľmi ťažké. Synove správanie vás dostáva určite do stresu a vtedy máme najčastejšie tendenciu buď utiecť - útočiť. Rozhodne v prípade dieťaťa radšej na chvíľu utečte (odíďte do inej miestnosti) ako keby ste mali reagovať agresívne.

Myslite vždy na to, že každá búrka (výbuch emócií) je vždy len dočasná. Základom je nenechať sa do tejto búrky vtiahnuť tým, že mu nakoniec niečo povolíte alebo, že ešte pridáte hroby a blesky tým, že budete kričať. Prečkajte s ním túto búrku ako keby pod dáždnikom v pokoji a porozumení. Len tak by sa po čase takéto prejavy mali redukovať.

Syn v tomto veku rozhodne potrebuje pevné, ale zároveň láskavé hranice vo výchove. Hranice by mali byť jednotné aj s manželom. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak nemôžete z nej povoliť.

Ak si za hranicou nestojíte, tak dieťa bude svoje nevhodné správanie iba stupňovať a nebude vás brať vážne. Preto pozor na to, keď sa ako keby "vyhrážame" a potom to aj tak nesplníme. Napr. Poviete mu, že mu nejakú vec zoberiete, keď neprestane a nakoniec sa to aj tak nestane. Vec mu necháte, pretože rezignuteje.

Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Teda kritizujeme správanie, nie samotné dieťa. Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí (mali by ste byť synovi príkladom, ako sa vyhrotené situácie riešia).

Následne
1. Príjmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu.
2. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe.
3. Dám nejaké možnosti výberu.

Napríklad: Áno, ja ti rozumiem, že sa ti táto hračka zdá veľmi zaujímavá, chcel by si sa s ňou hrať. Ja ti to nedovolím, pretože sa bojím, že by si si ublížil. Môžeš sa hrať s...

Samozrejme, že dieťa vás pravdepodobne neposlúchne na prvýkrát a budete to musieť viackrát zopakovať. Tak isto môžu nastať aj situácie, kedy je dieťa tak frustrované, že ozaj nepomôže nič. Len ho z tej situácie dostať von. Napr. odniekiaľ odísť. Je to v poriadku. Nikto z vás nezlyhal.

Existuje také pravidlo 3x a dosť. To znamená, že ak už po troch pokusoch zdania hranice nevidíte efekt, môžete zvoliť nejaký logický dôsledok. Logické dôsledky by mali byť pre dieťa pochopiteľné, odvoditeľné a primerané veku. Čím väčšiu spojitosť má prehrešok s následným dôsledkom, tým lepšie. Napríklad logický dôsledok hádzania vecí je zobrať mu ich na nejaký čas. Napríklad ak po 3x zadanej hranici stále búcha s hračkou logický dôsledok by mal byť na nejaký čas mu ju zobrať.

Negatívne emócie pravdepodobne budú. Nebojte sa ich tie si jednoducho musí odžiť. I napriek tomu, že sú pre vás obidvoch veľmi nepríjemné, musí sa naučiť sebakontrole a záchvat zlosti je pre neho na to, aby sa frustrácia vypustila. Vy musíte byť pre neho vhodným príkladom a oporou. Buďte pri ňom a dávajte mu najavo, že mu rozumiete. Na svojej hranici si však musíte stáť. Postarajte sa teda o to, aby z každého záchvatu sa naučil niečo pozitívne. Takto reagujte aj v prípade hodenia o zem, len dbajte pri tom na zvýšenú bezpečnosť a vyčkajte kým hnev prejde.

Keď to trvá napr. 10 minút, vy to so synom vydržíte s pochopením a porozumením to znamená, že ste nakoniec predsa vyhrali. Nevyhrali by ste vtedy keby ste mu kvôli jeho vzdoru niečo povolili a rezignovali by ste. Viem, je to veľmi náročné keď to zažívate niekoľkokrát za deň. Myslite na to, že postupom času to v tomto prípade pravdepodobne začne prechádzať.

Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládol. Alebo: Vidíš spoločne sme to zvládli a pod.

Ak máte na syna nejakú požiadavku snažte sa, aby bola jasná a zrozumiteľná s láskavým tónom a skôr pozitívne vyjadrená. Napr. Prosím ťa, ostaň pri mne. Negatívne formulácie ako "Nechoď tam" sú pre deti v tomto veku ešte ťažšie pochopiteľné. Stále si stojte za svojim a vyjadrujte svoju požiadavku, alebo opakujte hranicu.

Čo sa týka agresívnych prejavov. Ak syn takýmto spôsobom chce zaútočiť rozhodne tomu musíte zabrániť a odstaviť ho. Môžete dieťa odniesť, dať pred neho vankúš, povedzte STOP a pod. Urobte čokoľvek, len nereagujte spätnou agresivitou aj vy. Buďte pokojní, pozerajte sa jej do očí, aby mohol vaše správanie napodobňovať. Teda učiť sa ako reagovať v záťažových situáciách. Následne zadajte hranicu. Ak nestihnete zareagovať a incident sa stane oddeľte ho a následne zadajte hranicu.

Napríklad: Asi ťa niečo nahnevalo, keď si ma uhryzol. Ľudia nie sú na hryzenie. Keď sa hneváš, tak môžeš si udrieť do vankúša, prípadne odísť sa upokojiť a pod. (všímajte si a skúšajte, čo vám niekedy zaberie). Dajte mu skrátka nejaké iné alternatívy. Ak by vás aj nenapadla nijaká alternatíva, tak nevadí. Použite napr. aj tie prvé 2 vety dôležité je to, že prijmete jeho emóciu.

Venujte pozornosť aj dennému režimu, teda napríklad spánku. Dajte mu možnosť vybiť energiu napr. vonku. Deti sa tak dobre ventilujú.

Ešte čo vám môže pomôcť zvládať synove správanie je premýšľanie, kedy k takýmto prejavom najčastejšie dochádza.
Napr. pomocou týchto otázok:
Čo tomu predchádzalo?
Kde sa to stalo?
Koho sa to týka?
Akú činnosť dieťa vykonávalo?
Aké emócie dieťa prežívalo predtým a potom?

Toto vám pomôže hľadať príčinu a preventívne zamedziť takýmto situáciám. Samozrejme, čo vždy nie je možné. Napríklad keď viete, že by mohol byť problém odísť z ihriska rozhodne to nerobte ak má syn ešte niečo rozrobené. Skôr ho vopred pripravte: ešte 3x sa šmykneš a už pôjdeme domov. Budem ti to počítať.

Buďte čo najviac kreatívna napríklad hrajte hru na to, kto sa prvý nachystá do vane, alebo kto sa prvý vyzlečie. Kreativita dokáže niekedy divy s negatívnym správaním detí. Dobré nápady sa vždy vyplatia.

Využívajte u syna povzbudenia a ocenenia za jeho pozitívne prejavy v správaní. Vyjadrujte ich v prvej osobe, takto idú viac do vnútra dieťaťa. Zameriavajte sa vždy skôr na nejaký pokrok či opis toho čo chcete pochváliť ako na výsledok nejakej činnosti. Napríklad môžete povedať: Som na teba hrdá, ako pekne sa teraz hráš s autíčkom.

Čo sa týka odmietania jedla, často je to len obdobie, ktoré neskôr zvykne prejsť.
Ak je medicínsky všetko v poriadku a syn prosperuje na svoj vek je to pravdepodobné, že je to len nejaká dočasná fáza.

Nútiť ho v tomto prípade nebude mať žiadny význam. Skôr naopak. Zvýši sa jeho nechutenstvo a vzdor.

Vaša úloha by mala byť poskytovať jedlo pravidelne napr. každé 2 hodiny a využívať čo najväčšiu rozmanitosť. Už je na synovi koľko jedla sám z taniera zje, v tomto veku by už mal byť schopný sám jesť s lyžičkou alebo rukou (napr. keď si vyberie len hrášok s ryžou a mäso nie je to v poriadku). Veľkosť porcií by mala byť skôr menšia a v prípade, že bude chcieť, bude môcť si dobrať aj viac. Jedlo by malo aj dobre vyzerať (deti zvyčajne príjmu lepšie keď sú jednotlivé zložky jedla oddelené, pre deti sú na to aj misky s oddeleniami).

Buďte mu dobrým príkladom a využívajte spoločné stolovanie, v ktorom sa učí aj sociálnym zručnostiam.

Medzi jedlami neponúkajte zbytočne energeticky nabité potraviny. Tie ho dostatočne zasýtia a nemá potom až taký pocit hladu. Skôr ich môžete dať ako maškrtu po jedle.

Ak niečo odmietne pokúste sa mu to ponúknuť aj neskôr. Niekedy sa deti potrebujú s potravinou niekoľkokrát zoznámiť a až potom ju príjmu.

Dôležité je poznamenať, že toto vzdorovité správanie by sa malo so stúpajúcim vekom redukovať. Čo sa týka udržiavania očného kontaktu v prípade, že by ste zistili, že s tým má synček naďalej ťažkosti aj ak by nebol v norme jeho vývin reči vyhľadajte odborníka. Tak isto, ak by ste u syna nevedeli nájsť správny prístup a negatívne správanie by sa stupňovalo.