Ako reagovať, keď je dieťa drzé a nerešpektuje ma?

Dobrý deň,

rozumiem, že vaša situácia so synom je náročná.

Najvhodnejšie by bolo, keby ste vy ako bývalí manželia jednotne mysleli v prvom rade na svoje dieťa a ujasnili si spoločne rozhovorom určité pravidlá, potreby a požiadavky. Dôležitý je pritom nekonfliktný rozhovor s akceptáciou jeden druhého a bez výraznejších emócií s cieľom nejakej dohody pomôcť dieťaťu. Rozdielna výchova nie je v jeho prospech.

Vy so synom by ste jednoznačne mali popracovať na vzájomnom vzťahu a dôvere. Vytvárajte doma pokojné prostredie a poskytujte mu oporu a lásku. Dbajte aj na naladenie sa na jeho potreby. Nájdite si pre neho dostatok času. Dôvera sa buduje aj vzájomnou komunikáciou.

Dôležité je uvedomiť si, že každé správanie má nejakú príčinu, ktorú by ste sa mali pokúsiť nájsť. Položte si pri problémovom správaní pár otázok: Kedy sa to stáva, čo sa stalo predtým, aké emócie dieťa pri tom prežívalo, ako som ja reagovala a pod. Možno prídete na to, že napr. synovi nemusí vyhovovať váš štýl komunikácie alebo niečo iné.

Pri zadávaní hraníc zvoľte rešpektujúci prístup. Kritizujeme síce správanie, ale nie samotné dieťa (nepoužívame ty si zlý chlapec, ale napríklad nemôžem ti dovoliť mi nadávať). Prijmite jeho aktuálne pocity, potreby. Pomenujte jeho správanie a nasmerujte ho pre vás žiadúcim smerom. Vždy reagujte opačne - pokojne, normálnym hlasom, čupnite si k nemu, pozerajte mu do očí a oslovte ho menom. Týmto ho učíte sebakontrole a správnemu reagovaniu.

Hranice môžete zadať napríklad takto: Viem, že sa hneváš, je to pre teba ťažké, ale nemôžem dovoliť, aby si sa ku mne takto správal. Keď sa hneváš, môžeš mi to povedať. Prípadne môžeš sa ísť upokojiť do izby. Som tu pre teba, keď budeš potrebovať.

Týmto rozhovorom sa dieťa cíti prijaté a v bezpečí. Dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité, že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť. Prehlbuje to aj celkovú dôveru medzi dieťaťom a rodičom.

Rozhodujúci nástroj pri výchove je podporiť pozitívne správanie. Tým, že ho podporujeme, tak pracujeme na sebadôvere dieťaťa. V budovaní sebadôvery využívajte povzbudenia, ocenenia: Som na teba hrdá, ako si to teraz zvládol. Pri oceňovaní a pochvale stačí niekedy len to, keď len opíšete, čo syn dobré urobil. Napr. Pri prestieraní si nezabudol ani na servítky, pekne si ich poskladal. Pri pochvale sa snažte hovoriť v 1 osobe. Som na teba hrdá, som rada, že ťa mám a pod.

Pre dieťa z dlhodobého hľadiska sú oveľa účinnejšie odmeny, ktoré nie sú materiálneho charakteru. Napríklad tráviť s dieťaťom čas ako chce ono, dať mu nejaké privilégium, poďakovať mu a pod. Preto aj v situáciách, keď vyžaduje nejakú materiálnu odmenu mu to treba rozumne vysvetliť a dať inú možnosť. Viem, že by si veľmi chcel to autíčko, tak sa ti páči, ale mamina teraz na autíčko peniaze nemá. Môžeme sa však spoločne večer zahrať tvoju obľúbenú hru. Prípadne sa ho môžete spýtať, čo by mu ešte pomohlo, aby sa cítil lepšie. Možno vám sám dá nejaké návrhy.

Nezabúdajte na to, že syn vaše správanie napodobňuje. To je jedna z hlavných foriem učenia u detí. Preto by sme sa mali vyvarovať zbytočnému kriku, či fyzickým trestom, ktoré z dlhodobého hľadiska neprinášajú pozitívny efekt. Keby tresty fungovali, dávno by sa ľudia nedopúšťali zločinov. Nie je to paradox, že my rodičia niekedy chceme, aby sa dieťa nebilo a nekričalo. Pritom mu to presne ukážeme, že takto sa riešia konflikty.

Viem, že človek niekedy vybuchne. Je to úplne normálne. Aj nám môže vystreliť z nervov ruka. Dôležité je však si to potom priznať, ospravedlniť sa a pomenovať čo sa stalo. Napr. Maminka ťa udrela, lebo už som bola veľmi nahnevaná. Takto sa veci riešiť nemajú, prepáč mi to. Následne by sme mali takúto negatívnu skúsenosť vyvážiť niečím pozitívnym (napr. povzbudením, pochvalou a pod.)

Prajem veľa šťastných spoločných chvíľ.