Ako reagovať, keď dvojročný syn hádže vecami o zem?

Dobrý deň,

z vašich slov usudzujem, že synček bude pravdepodobne v období vzdoru.

Pre toto obdobie je typické, že skúša svoju vôľu a tzv. vzdor je jeho taktikou uplatniť si svoje požiadavky. Niektoré deti majú toto obdobie výraznejšie s množstvom prejavov, niektoré menej. Hádzanie vecí je u detí v tomto období dosť rozšírené. Týmto spôsobom sa vysporiadúva s nahromadeným napätím, frustráciou a ako popisujete tak aj nudou.

Dieťa v tomto období skúša a experimentuje napr. aj s hračkami. Rozhodne jeho konanie nie je spôsobené snahou nejako ublížiť vám, teda nejakou zákernosťou. Toto ešte jeho mozog nie je schopný.

Základom pre reagovanie v takýchto situáciách je to, aby ste si stáli za svojimi hranicami a učili tým syna sebakontrole. V období vzdoru dieťa nevyhnutne potrebuje oporu pravidiel a správneho nadstavovania hraníc. Dieťa v tomto období premáhajú emócie, ktoré ešte nie je schopné samo regulovať. Na to, aby sa mu to podarilo, potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Jednou z možných stratégií je, že v prípade ak je to možné predchádzajte tomu, aby syna zmocnil hnev, s ktorým si nevie poradiť. Neznamená to však, že mu máte vo všetkom vychádzať v ústrety, to rozhodne nie sú situácie kedy si za svojimi hranicami musíte stáť aj napriek tomu, že u syna nastane výbuch. Myslite na to, že z každého záchvatu sa naučí niečo užitočného.

Keď viete, že mu robí problém odísť z ihriska, tak je vhodné ho vopred na to upozorniť. Napr.: Už potrebujeme ísť domov, koľkokrát sa ešte chceš šmyknúť predtým ako odídeme? Mami 2x. Dobre ešte 2x sa šmykneš a už pôjdeme domov, budeme to spolu počítať dobre?

Ak sa vám preventívne nepodarí takému správaniu zamedziť zadajte hranicu. Znížte sa na jeho úroveň, pozerajte mu do očí a oslovte ho menom. Následne je vhodné popísať to čo aktuálne vidíte/emóciu/potrebu dieťaťa. Potom nasleduje hranica a možnosť výberu. Napríklad: Vidím, že sa veľmi hneváš. Rozumiem ti, že je to pre teba ťažké, ale hračka nie je na hádzanie, hádzať môžeš loptou alebo vankúšom. Hľadajte teda iné spôsoby ventilovania emócií.

V prípade keď to stihnete fyzicky zabráňte tomu, aby niečo hodil povedzte mu stop a následne zadajte hranicu.

Tým, že dieťaťu emóciu pomenujete učí sa spojiť si telesný pocit s danou emóciou a jej pomenovaním si rozširuje slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.

Zároveň sa dieťa cíti prijaté a v bezpečí. Dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť. Prehlbuje to aj celkovú dôveru medzi dieťaťom a rodičom.

Ponúknutím možností výberu zase prenášame zodpovednosť na samotné dieťa. Budujeme teda jeho sebahodnotu, tým že pociťuje moc kontroly nad svojim životom.

Ak dieťa zvládlo svoje emócie mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládla. Alebo - Vidíš spoločne sme to zvládli a pod.

S negatívnymi emóciami sa výborne pracuje aj cez rozprávky, kde sa dieťa môže stotožniť s nejakým hrdinom, ktorý danú emóciu zvládol regulovať napr. Ja a pánko hnev, Škriatok v pyžamku a pod.

Prijímajúcim, láskavým postojom k synovi v bezpečnom prostredí to spolu určite zvládnete.