Dobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom správania mojej 3,5 ročnej dcéry. Je druhá v poradí, má staršieho brata a mladšiu sestru.
Keď mala 2 roky, narodila sa mladšia dcéra a krátko potom sa zmenilo jej správanie. To sme pripisovali danému veku a aj novému členovi v rodine. Začala veľmi často, nahlas a urputne prejavovať svoju vôľu a emócie. Postupne sa to zintenzívňovalo, až to bolo možno 10 či 20 záchvatov plaču a kriku denne. Vyberala si osobu, ktorá jej má práve s niečim pomôcť, bojovala v oblasti jedenia, cikania, kakania, kŕmenia a jedla všeobecne, umývania zubov, zaspávania, mnohých zmien ako príchod domov alebo odchod z ihriska/iných miest. Bojovala, odmietala, slovo nie používala 1000x denne.
Bolo to pre nás veľmi vyčerpávajúce. Začala som si študovať informácie o prístupe "gentle parenting" a s manželom sme sa snažili niektoré nové poznatky uplatňovať. To výrazne pomohlo. Lepšie sme jej rozumeli a naše vzťahy k nej sa zlepšili. Snažili sme sa jej venovať počas celého obdobia.
Teraz má teda už 3,5 roka a niektoré veci sú fajn. No v posledných týždňoch ma ťažko skúša svojou tvrdohlavosťou najmä pri obliekaní a obúvaní. Nechcela nosiť topánky, ktoré mala pred tým rada a nosila iba veľké zimné topánky do lesa. Tak som jej kúpila trblietavé zlaté topánky na jar, ktoré so mnou vyberala a páčili sa jej. No aj tie si dala párkrát a už ich nechce. Je to aj s bundami a čapicami. Robí presne to, čo nechcem, oblečie si just práve to, čo poviem že teraz nie.
Už som rezignovala a prestala ju nútiť, nechávam ju obliekať čo chce ona. Je veľmi tvrdohlavá a mám pocit, že robí naschvál to, čo nechcem. Na druhej strane ma stále potrebuje, je na mňa naviazaná a chce pri mne každý večer zaspávať, čo jej umožňujem. V noci ju prenesieme do jej postele (sme všetci v 1 izbe) a ona sa takmer vždy vráti a vytláča manžela. Pri mne má postieľku mladšia dcéra.
Inak deti majú pekný vzťah. Radi sa spolu hrajú aj s tou najmladšou. My s deťmi trávime celkom dosť času a venujeme sa im. Dcéra je veľmi sociálna a nebojácna, má rada iných ľudí a vyvíja sa dobre.
Prečo so mnou tak veľmi bojuje?
Má potrebu prejavovať svoju vôľu a čo tým chce docieliť?
Ako by som sa jej mohla priblížiť?
Napriek tomu, že som študovala psychológiu, nerozumiem jej a často mi dochádza trpezlivosť.
Ďakujem
Dobrý deň,
každý rodič, ktorý zažíva so svojím dieťaťom ako keby "boj o moc" je vo veľmi zložitej situácií a rozumiem, že to s dcérkou musíte mať náročné.
Niektoré detičky takto prejavujú svoje osamostatňovanie sa. Skúšajú, kde až siahajú vaše hranice, potrebujú si presadzovať svoju vôľu ako keby si merali svoje sily. Je to zvyčajne prechodného charakteru a bežný jav u niekoho však viac výraznejší ako u iného. Záleží aj od toho, že koľko sa toho od vás naučí a ako jej zadávate hranice, aby boli čo najprijateľnejšie pre vás aj pre ňu. Dôležité je ukázať jej pomyslené hranice v prípade, keď ich skutočne prekročila alebo svojím správaním škodí sebe, či ostatným.
Hranice by mali byť jednotné aj s manželom, pretože na dieťa veľmi vplýva aj rodinné súžitie a celková atmosféra. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak by ste nemali z nej povoliť.
Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Prijmem dcérkine emócie, potreby. To však neznamená, že ich schvaľujem. Preto je tam tá hranica.
Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlá). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Najviac jej pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohla vaše správanie neskôr napodobňovať. Viem, že to musí byť náročné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu. Prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.
Hneváš sa, že si teraz nemôžeš obuť tieto topánky. Vonku je však zima a preto ti to nedovolím. Ako by som ti mohla pomôcť? Ako by sme to vyriešili, čo myslíš?
Ak už hranicu zadáte nemali by ste z nej povoliť, ak si za hranicou nestojíte, tak dieťa bude svoje nevhodné správanie iba stupňovať a nebude vás brať vážne. Preto pozor na to, keď sa ako keby "vyhrážame" a potom to aj tak nesplníme. Napr. Poviete mu, že mu nejakú vec zoberiete, keď neprestane a nakoniec sa to aj tak nestane a vec mu necháte, pretože rezignuteje.
Niekedy môžete zvoliť použiť aj nejaký logický dôsledok ak aj po niekoľkých pokusoch dcérka nereaguje na stanovené hranice. Logické dôsledky by mali byť pre dieťa pochopiteľné, odvoditeľné a primerané veku. Čím väčšiu spojitosť má prehrešok s následným dôsledkom, tým lepšie. Napríklad logický dôsledok hádzania vecí je zobrať mu ich na nejaký čas. A u dieťaťa, ktoré silou mocou si trvá na svojom s obliekaním skutočne je niekedy nutné to, aby pocítila sama na sebe (pokiaľ nemá nejaké zdravotné problémy), že niekedy to oblečenie vhodné nie je napr. vonku, keď je chladno (vždy však majte v zálohe veci, ktoré jej potom ponúknete). Povedzte, že veríte, že nabudúce sa rozhodne lepšie. Tým jej dávate aj dôveru, že to zvládne a budujete si vzájomný vzťah.
Ešte v komunikácií u takýchto detí je viacero ciest a treba skúšať, ktorá niekedy bude fungovať.
Môžete riešenie nechať niekedy aj na dieťa: Nie si ešte oblečená. Nechcem, aby ti vonku bola zima, čo navrhuješ? Ako by sme to mohli urobiť?
Využívajte pozitívne formulácie: Keď si umyješ zúbky, potom máme čas na spoločné čítanie.
Dajte jej na výber čo chce robiť skôr: Chceš si najskôr obuť topánky alebo bundu? Tým, že má nejakú kontrolu nad situáciou, prejavujete mu rešpekt a ľahšie tým pádom bude spolupracovať.
Zapojte jej myslenie: Máme ešte 10 minút. Kým odídeme, čo dovtedy musíš urobiť? Pokiaľ nevie vymenujte jej napr. zoznam ranných úloh. Potom sa opýtajte: Tak čo nám ešte ostáva? Vonku je zima. Čo si oblečieme, keď je vonku chladno?
U dcérky využívajte pozitívnu výchovu. Oceňujte jej pozitívne prejavy v správaní nie hodnotením (napr. si šikovná), ale skôr opisom s vašimi pocitmi. Takto to ide viac do vnútra dieťaťa a motivuje ho k lepšiemu správaniu. Maminka je veľmi šťastná, že tentokrát si si pyžamko obliekla sama.
Rozvíjajte so dcérkou vzťah. A to napr. každodenným spoločným tráveným časom, kde budete robiť to, čo chce len dieťa. Špeciálny čas na dieťa mu dáva pocit dôležitosti. Umožní vám zblížiť sa, tak isto sa dieťa môže zbaviť negatívnych emócií. Buduje to základy dôvery. Vymedzte si však hranice tohto času. Nemusí to byť hodina, niekedy stačí len 15 minút. Ak by ho dieťa chcelo predlžovať, tak len mu pomenujte, že dnes už špeciálny čas skončil a príde opäť zajtra.
Prajem veľa zdaru.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička