Ako porozumieť a priblížiť sa tvrdohlavej 3,5 ročnej dcére?

Dobrý deň,

každý rodič, ktorý zažíva so svojím dieťaťom ako keby "boj o moc" je vo veľmi zložitej situácií a rozumiem, že to s dcérkou musíte mať náročné.

Niektoré detičky takto prejavujú svoje osamostatňovanie sa. Skúšajú, kde až siahajú vaše hranice, potrebujú si presadzovať svoju vôľu ako keby si merali svoje sily. Je to zvyčajne prechodného charakteru a bežný jav u niekoho však viac výraznejší ako u iného. Záleží aj od toho, že koľko sa toho od vás naučí a ako jej zadávate hranice, aby boli čo najprijateľnejšie pre vás aj pre ňu. Dôležité je ukázať jej pomyslené hranice v prípade, keď ich skutočne prekročila alebo svojím správaním škodí sebe, či ostatným.

Hranice by mali byť jednotné aj s manželom, pretože na dieťa veľmi vplýva aj rodinné súžitie a celková atmosféra. Myslíte na to, že keď už zadáte nejakú hranicu, tak by ste nemali z nej povoliť.

Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Prijmem dcérkine emócie, potreby. To však neznamená, že ich schvaľujem. Preto je tam tá hranica.
Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlá). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Najviac jej pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohla vaše správanie neskôr napodobňovať. Viem, že to musí byť náročné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu. Prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.

Hneváš sa, že si teraz nemôžeš obuť tieto topánky. Vonku je však zima a preto ti to nedovolím. Ako by som ti mohla pomôcť? Ako by sme to vyriešili, čo myslíš?

Ak už hranicu zadáte nemali by ste z nej povoliť, ak si za hranicou nestojíte, tak dieťa bude svoje nevhodné správanie iba stupňovať a nebude vás brať vážne. Preto pozor na to, keď sa ako keby "vyhrážame" a potom to aj tak nesplníme. Napr. Poviete mu, že mu nejakú vec zoberiete, keď neprestane a nakoniec sa to aj tak nestane a vec mu necháte, pretože rezignuteje.

Niekedy môžete zvoliť použiť aj nejaký logický dôsledok ak aj po niekoľkých pokusoch dcérka nereaguje na stanovené hranice. Logické dôsledky by mali byť pre dieťa pochopiteľné, odvoditeľné a primerané veku. Čím väčšiu spojitosť má prehrešok s následným dôsledkom, tým lepšie. Napríklad logický dôsledok hádzania vecí je zobrať mu ich na nejaký čas. A u dieťaťa, ktoré silou mocou si trvá na svojom s obliekaním skutočne je niekedy nutné to, aby pocítila sama na sebe (pokiaľ nemá nejaké zdravotné problémy), že niekedy to oblečenie vhodné nie je napr. vonku, keď je chladno (vždy však majte v zálohe veci, ktoré jej potom ponúknete). Povedzte, že veríte, že nabudúce sa rozhodne lepšie. Tým jej dávate aj dôveru, že to zvládne a budujete si vzájomný vzťah.

Ešte v komunikácií u takýchto detí je viacero ciest a treba skúšať, ktorá niekedy bude fungovať.

Môžete riešenie nechať niekedy aj na dieťa: Nie si ešte oblečená. Nechcem, aby ti vonku bola zima, čo navrhuješ? Ako by sme to mohli urobiť?

Využívajte pozitívne formulácie: Keď si umyješ zúbky, potom máme čas na spoločné čítanie.
Dajte jej na výber čo chce robiť skôr: Chceš si najskôr obuť topánky alebo bundu? Tým, že má nejakú kontrolu nad situáciou, prejavujete mu rešpekt a ľahšie tým pádom bude spolupracovať.

Zapojte jej myslenie: Máme ešte 10 minút. Kým odídeme, čo dovtedy musíš urobiť? Pokiaľ nevie vymenujte jej napr. zoznam ranných úloh. Potom sa opýtajte: Tak čo nám ešte ostáva? Vonku je zima. Čo si oblečieme, keď je vonku chladno?

U dcérky využívajte pozitívnu výchovu. Oceňujte jej pozitívne prejavy v správaní nie hodnotením (napr. si šikovná), ale skôr opisom s vašimi pocitmi. Takto to ide viac do vnútra dieťaťa a motivuje ho k lepšiemu správaniu. Maminka je veľmi šťastná, že tentokrát si si pyžamko obliekla sama.

Rozvíjajte so dcérkou vzťah. A to napr. každodenným spoločným tráveným časom, kde budete robiť to, čo chce len dieťa. Špeciálny čas na dieťa mu dáva pocit dôležitosti. Umožní vám zblížiť sa, tak isto sa dieťa môže zbaviť negatívnych emócií. Buduje to základy dôvery. Vymedzte si však hranice tohto času. Nemusí to byť hodina, niekedy stačí len 15 minút. Ak by ho dieťa chcelo predlžovať, tak len mu pomenujte, že dnes už špeciálny čas skončil a príde opäť zajtra.

Prajem veľa zdaru.