Ako odučiť 2,5 ročné dieťa od odvrávania?

Dobrý deň,

syn je ešte relatívne malý. Spoznáva emócie, reaguje na ne, testuje hranice, zisťuje aké je svet miesto, utvára si obraz o sebe, vytvára si vzťahovú väzbu s vami a ostatnými blízkymi osobami. Momentálne sa tiež nachádza v období autonómie a vôle, alebo tzv. období vzdoru. Do toho sa mu narodila sestra a to je pre každé dieťa obrovská zmena.

Musí si prechádzať mnohými pocitmi, je možné, že vnútorne cíti chaos, zmätok. Je teda prirodzené, aj pre tento vek, že aj niektoré jeho reakcie sú také.
Úlohou rodiča je dieťa týmito situáciami sprevádzať, naučiť ho rôznym stratégiám ako ich zvládať.

Myslím si, že mnohé sa dá dosiahnuť vhodne zvolenou komunikáciou.

Dieťa potrebuje cítiť, že rodič je tam preňho, že ho počúva, snaží sa mu rozumieť a že sa o neho zaujíma. Cieľom nie je budovať slepú poslušnosť, ale zodpovednosť, aby želané správanie dieťa robilo preto, že je správne a nie preto, že mu to niekto prikazuje.
Dieťa sa potrebuje cítiť prijaté a v bezpečí. Nerada by som kritizovala vaše výchovné metódy, ale tresty sú niečo, čo pre dieťa znamená ohrozenie a dieťa sa ani necíti prijaté. Jeho dve základné potreby teda nie sú naplnené.

Dieťa zareaguje na udretie hlavy silnou emóciou, hnevlivým prejavom. V tej chvíli nepremýšľa, nemá naučené stratégie ako to zvládnuť a emócia ho prevalcuje. Kričí, udiera, hádže veci. Prirodzená reakcia. Ako rodičia sa mnohokrát cítime ohrození a máme tendenciu toto správanie zastaviť.

Čo však treba spraviť je emóciu pomenovať a prijať. Pracovať s ňou. Ukázať dieťaťu, že ste pri ňom. Že sa môže hnevať.
Udrel si sa. Bolí ťa to a preto na mňa kričíš a hovoríš mi takéto veci. Hneváš sa.
Môžete to opakovať, kým sa neupokojí. Popr. ponúknuť pomoc, vyjadriť, že ste pri ňom, ak by vás potreboval.

Prijmite ho ako osobu. Ak je niektoré jeho správanie nežiadúce, nastavujte hranice a tým dajte najavo, že správanie neprijímate. Avšak syna, ako človeka s jeho emóciou prijmite vždy.

Hovorí vám menom a vás to hnevá. Môžete vyjadriť aj svoje potreby. Voláš ma menom. Mne sa to ale nepáči. Bola by som radšej keby si ma volal mama.
Avšak tlačiť na to asi nemá nejaký význam, možno tým niečo získava.

Prejavujte synovi dôveru, oceňujte ho. Vyvodzujte dôsledky, aj napr. keď nedodrží dohodu. Nabudúce ju nemusíte robiť, ale môžete rozhodnúť vy. Tiež, tie dohody a rozhodnutia by mali byť v súlade s vekom dieťaťa.
Venujte mu veľa pozornosti, pýtajte sa, preukazujte mu náklonnosť. Syn prežíva emócie a má na ne plné právo. Úlohou rodiča je mu ponúknuť iné stratégie, alternatívy a tiež je zodpovednosťou rodiča nastaviť hranice,

Vidím, že skúšate mnohé, ale nefunguje to. Ste z toho frustrovaná a zo správania syna tiež usudzujem, že niečo vnútri prežíva. Ak niečo, čo sme používali, nefunguje, je dobré to skúsiť zmeniť.
Ak to bude náročná cesta, poraďte sa so psychológom, popr. skúste nejakú knihu o vnímavej komunikácii.