Dobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom 7 ročnej a trojročnej dcéry. Staršia dcéra začína klamať.
V škôlke to boli neškodné výmysly, ale v škole sa situácia zhoršila. Pri konfliktoch prekrúca skutočnosti tak, aby vyšla z danej situácie krajšia a lepšia.
Stavia sa do pozície obete. Mám pocit, že sa takto snaží získať pozornosť. Možno je to aj kvôli mojim prehraným predošlým reakciám. Keď som minulý rok čakala dieťa, tak mi bývalo veľmi zle. Mala som problémy sama so sebou a reagovala som krikom.
Teraz po narodení syna sa s dievčatami hráva prevažne manžel.
Ako máme reagovať, keď dcéra klame?
Kedysi zaberalo to, keď som povedala, že zavolám niekomu zo školy a opýtam sa ako to bolo. Potom sa vždy priznala. Teraz to však zašlo až do štádia, že krivo obvinila spolužiačku zo šikany. Išli sme za riaditeľom a tam sa priznala.
Čo nám odporúčate a ako môžme dcére pomôcť?
Za odpoveď ďakujem
Dobrý deň,
hneď na začiatok by som odporučila spoluprácu so psychológom. Dcérka niekde na svojej životnej ceste nadobudla pocit, že klamstvom niečo dosiahne. Používa ho ako zdroj na naplnenie nejakej potreby, ktorá je hlboko. Dáva jej to zrejme nejakú istotu.
Môže ísť o vec zníženej sebaúcty, možno sa cíti, že inak si ju nevšimnú, možno má za sebou nejakú zlú skúsenosť, zážitok, možno to prišli už s narodením sestry a až teraz to takto vyskočilo, môže to byť vec vzťahu . Má už sedem rokov a čím neskoršia intervencia príde, tým ťažšie bude na tom pracovať.
Čo môžete urobiť doma je vytvárať jej bezpečie a prijatie. Komunikujte s ňou vnímavo, aj keď rozumiem, že je to v tejto situácii náročné. Oceňujte ju za veci, ktoré sa jej podaria, skôr za proces ako za výsledok. Aj v tejto situáciu jej skúste dávať na výber a prejaviť dôveru v jej schopnosti a kompetencie. Jej výber rešpektujte. Dávajte jej veľa pozornosti a lásky. Nastavujte hranice. Pracujte s emóciami.
O klamaní sa rozprávajte. Skúste jej popísať čo sa stalo, ako sa asi cítila. Tým jej prejavíte porozumenie, prijatie, neodsúdite ju ako osobu. Následne však pomenujte, že klamstvo zraňuje, ubližuje, narúša dôveru. Tým jej ukážete, že toto správanie nie je akceptovateľné. Že ak sa cíti nahnevane, môže robiť niečo iné. Môžete hľadať ten pocit, a možnú alternatívu jeho zvládnutia. Pýtajte sa jej ako sa cítila, čo sa stalo so spolužiačkou, že takto zareagovala.
Treba hľadať cestičky, spojenia. Dôležité je, aby ste nenarušili váš vzťah a dôveru krikom, hnevom, trestami. Skôr hľadajte logické dôsledky - ospravedlnenie pred celou triedou napr., alebo konkrétnej osobe. Možno sa poraďte aj s učiteľkou.
Ak majú školskú psychologičku, obráťte sa aj na ňu
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com