Dobrý deň,
rada by som sa poradila ohľadom 2,5-ročnej dcéry, ktorá si vyžaduje, aby som sa jej venovala od rána do večera (hranie, čítanie, ihrisko...). Od malička som sa jej venovala na 200%.
Momentálne už psychicky nevládzem sa s ňou hrať každú chvíľu. Vysvetľujem jej, že si potrebujem oddýchnuť, aby sa zahrala sama. Vždy to skončí hysterickým záchvatom plaču, ktorý trvá aj hodinu.
V septembri má nastúpiť do škôlky. Viem, že to bola moja chyba, lebo som sa jej až príliš venovala.
Ako von z tohto kruhu?
Ako postupovať?
Ako ju naučím samostatnosti?
Ďakujem
Dobrý deň,
v tomto prípade podľa môjho názoru je dôležité ísť na to postupne a predlžovať intervaly kedy by dieťa malo už aj samé realizovať nejakú aktivitu.
Vždy pri tomto nezabudnite komunikovať a pomenovať, čo aktuálne robíte. Stojte si za svojou hranicou, že aktuálne potrebujete aj chvíľku pre seba. Vyhorený rodič dieťaťu rozhodne nepomôže. Napriek tomu, že dcérka urobí cirkus, tak by ste nemali povoliť. Takto vás môže manipulovať. Keď prejde krátky čas dajte jej najavo, že jej rozumiete, že sa hnevá, prípadne môžete skúsiť zastaviť hnev objatím a následne po vychladnutí emócií sa vráťte k tomu, čo sa stalo. Takáto rešpektujúca komunikácia niekedy robí divy.
Skúste hľadať preventívne možnosti, čo by jej pomohlo. Napr. držanie za ruku popri tom, alebo či chce sedieť pri vás a budete jej rozprávať nejaký príbeh, alebo vám bude ukazovať zatiaľ knižku. Skúste byť kreatívna.
Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládla a nekričala si, ale radšej si mi to pekne povedala. Alebo: Vidíš, spoločne sme to zvládli a pod.
U takýchto detičiek je aj veľmi dôležitá príprava do škôlky a následné sledovanie adaptačného procesu, ktorý môže byť problémový.
Viac o škôlke si môžete prečítať tu:
https://www.modrykonik.sk/ask-an-expert/poradna...
Pri takýchto dieťatkách je dôležité ošetriť si aj samú seba. Skúste niekedy dcérku na krátky čas nechať aj s niekým iným a využiť to vo svoj prospech a robiť činnosti, ktoré vás urobia šťastnou.
Prajem veľa zdaru.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička