Ako mám žiť, keď je manžel vo väzení?

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom môjho problému. Som už zúfalá. Celý život sa na mňa len smola lepí.

V roku 2012 sa mi narodil syn, ktorého som vychovávala sama. Otec pil, nepracoval a nakoniec sa "zbláznil" a odvtedy je na invalidnom dôchodku.

Začiatkom roku 2015 som sa dala dokopy s mojim terajším manželom. Všetko bolo ok, bola som šťastná. V roku 2016 sme sa vzali a v roku 2017 sme sa rozhodli pre spoločné dieťa. Otehotnela som v novembri. V ten istý mesiac mu prišlo zo súdu, že si ma ísť odsedieť podmienku z roku 2012. Mal tam nejaký pokus o krádež. Po prečítaní všetkých papierov som to celé pochopila.

V skúšobnej dobe sa neosvedčil a pôjde do basy na dva roky. V tom som sa samozrejme zrútila, tri dni som preplakala. Skúšali sme všetko možné, aby sa to zrušilo, ale nakoniec sa nič robiť už nedalo.

Bola som tehotná, termín pôrodu bol 01.08.2018. Keďže budúcnosť nevyzerala dobre (doma som nemala našetrený ani cent), rýchlo som sa zamestnala na strednej škole. Dovtedy som bola nejaký čas nezamestnaná, lebo som akurát skončila VŠ. Ten stres, strach a vyčerpanie sa na mne odzrkadlili. Dcéra sa mi narodila predčasne v 33. týždni To bol najhorší čas v mojom živote. Prvé štyri mesiace som bola zničená, plakala som, depresie, nevedela som sa s tým zmieriť.

No a nakoniec koncom novembra 2018 mužovi prišiel nástup. Odišiel 27.12 a odvtedy som s deťmi sama. Zvládam to, pomáha mi rodina a pre ich pomoc nemám ani finančné problémy. Ale vidím, že ich obťažujem, každému som len na príťaž, zato že som taká neschopná a nájdem si vždy asi toho najväčšieho hlupáka.

Manžel si koncom roka dal žiadosť o podmienečne prepustenie. Za pár dní to bude 60 dní od podania, za ktoré by mal súd rozhodnúť, ale jemu doteraz nič neprišlo, žiaden termín. Aké to mam ťažké od jeho odchodu ani písať nejdem. Sama bez muža s predčasniatkom a vtedajším prvákom na ZŠ.

Ako manžel a otec bol dobrý. Nechce sa mi stále len čakať. Vyzerá to, že von vyjde až v decembri. Veľmi sa na neho hnevám. Je medzi nami 17 rokov rozdiel. Koncom marca budem mať 30 rokov a takto zničený život. Ostatné ženy sú šťastné a majú dobrých mužov a ja som stále nešťastná. Jedine z deti sa teším.

Na manželovi ma hnevá jeho správanie. Rok som ho povzbudzovala, že to zvládneme a že všetko bude dobre. Nikdy som sa mu nesťažovala a nepovedala, že čo je doma. Aby sa netrápil. Po roku, keď zbabral niektoré veci ohľadom podmienečného prepustenia, tak som začala byť nervózna. Začala som mu to vyčítať.

Lenže on to všetko neberie ako svoje chyby. Vždy viní iných. Napr. sudcov, policajtov. Keď mu niečo vytknem, tak jeho reakcia je - nájdi si niekoho iného, rozídeme sa, všetci mi už idete na nervy. On nevidí, čo všetko mi už porobil a ľutuje sám seba.

Jeho rodina je hrozná. Nikto z nich mi za rok ani len nezavolal ako sa máme, aj na neho sa vykašlali, ani jeden list neposlali, ani 5€. Píšem mu len ja, fotky deti posielam, balíky a peniaze stále. Sebe nič nekúpim, aby mal on. Moja rodina je úplne iná. Starkí s mamou mi pomáhajú okolo deti, otec dáva peniaze, strýko synovi robí program a berie na výlety..A jeho nevedia ani to, že žijeme. Akurát si odo mňa ešte drzo prišli dvaja členovia jeho rodiny požičať peniaze, ktoré mi len ťažko vrátili a zatajovali sa potom, jedny mi doteraz dlžia.

Neviem ako prežijem ďalších 10 mesiacov sama. Už nechcem byť sama. Chýba mi muž, nemám sa s kým ani porozprávať. Deti sú stále so mnou, neoddýchnem si vôbec. Neviem ako mu odpustiť, niekedy nemám chuť mu ani telefón zdvihnúť.

Mám taký pocit, že keď budem dva roky bez neho, tak už môžem byť sama aj naďalej.

Čo mám robiť?

Za odpoveď ďakujem