Ako komunikovať s veľmi plačlivým a citlivým štvorročným dieťaťom?

Dobrý deň,

v tomto prípade chápem, že to máte veľmi náročné. Rodičia takýchto citlivých detičiek musia nabrať veľa energie na to, aby to aj oni sami dokázali adekvátne spracovať. Veľmi dôležitý je váš prístup a presne ako ste písali vyššie- stratégia pozitívneho rodičovstva je tá hlavná cesta, ktorá je síce náročnejšia, ale pre vašu dcérku do budúcna veľkým prínosom. Vy ste v tomto prípade najväčší "zberač emócií" vašej dcérky a preto to máte najnáročnejšie.

Dbajte pre to hlavne aj na seba. V situáciách kedy už sa vy sama dostávate do stresu kľudne na pár sekúnd odíďte, pomenujte to (teraz už som nahnevaná, potrebujem chvíľku premýšľať a pod.). Hľadajte si stratégie, ktoré vám pomôžu zvládať svoje negatívne pocity ako napr. hnev (dýchanie, pozitívne formulky- napr. sú to jej emócie, je to dočasné, nerobí to naschvál a pod., opláchnutie tváre a pod.). Zaujímajte sa aj o vlastné koníčky, ktoré vám pomôžu vyčistiť myšlienky a dbajte na kvalitný oddych a spánok. V neposlednom rade o tom veľa rozprávajte s dôvernou osobou, hlavne s manželom, už len to pôsobí terapeuticky.

Najviac dcérke pomôžete, keď budete vy pôsobiť pokojne. Budete jej zrkadliť to, čo aktuálne vidíte. Keď je to možné, hľadajte spoločné riešenia problémov. Vaše prijatie a pochopenie toho, čo cíti mu pomôže rozpoznať a prijať vlastné emócie, ktoré tak strácajú svoju moc a môžu sa rozplynúť. Rozhodne neodporúčam úplne liberálnu výchovu, že pripustíte všetko len, aby neurobila cirkus. Treba si však aj premyslieť dobre dopredu, kedy už je to povedanie nie nutné. Niekedy keby sme vedeli aké má dieťa potreby možno by sme reagovali niekedy inak. Ja si napr. niekedy keď nechcem hneď zakazovať dávam čas tým, že miesto nedovolenia poviem, že popremýšľam.

Pri takýchto citlivých detičkách je tiež dôležité im zadávať hranice s prijatím ich potrieb, či emócií. To však neznamená, že ich schvaľujem, len ich akceptujem. Preto je tam tá hranica.
Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlá). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Najviac jej pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohla vaše správanie neskôr napodobňovať.

Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu. Prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.

Hneváš sa, že si teraz nemôžeš obuť tieto topánky. Vonku je však zima a preto ti to nedovolím. Ako by som ti mohla pomôcť? Ako by sme to vyriešili, čo myslíš?

V učení regulácií emócií vám môžu pomôcť aj nejaká terapeutické príbehy. Dnes už knižiek na internete nájdete mnoho napr. víla zo šatôčky, škriatok v pyžamku avšak kľudne si môžete aj nejaké príbehy vymýšľať s pointou, že hlavný hrdina svoju negatívnu emóciu nejak prekonal, nejaká stratégia mu pomohla.

U dcérky využívajte pozitívnu výchovu. Oceňujte jej pozitívne prejavy v správaní nie hodnotením (napr. si šikovná), ale skôr opisom s vašimi pocitmi. Takto to ide viac do vnútra dieťaťa a motivuje ho k lepšiemu správaniu. Maminka je veľmi šťastná, že tentokrát si si pyžamko obliekla sama.

Rozvíjajte so dcérkou vzťah. A to napr. každodenným spoločným tráveným časom, kde budete robiť to, čo chce len dieťa. Špeciálny čas na dieťa mu dáva pocit dôležitosti. Umožní vám zblížiť sa, tak isto sa dieťa môže zbaviť negatívnych emócií. Buduje to základy dôvery. Vymedzte si však hranice tohto času. Nemusí to byť hodina, niekedy stačí len 15 minút. Ak by ho dieťa chcelo predlžovať, tak len mu pomenujte, že dnes už špeciálny čas skončil a príde opäť zajtra.

Prajem veľa zdaru.