8 ročna dcéra nerešpektuje rodičov. Ako máme reagovať?

Dobrý deň,

zdá sa, že s dcérou zažívate náročné chvíle, máte od nej nejaké očakávania, ktoré nie sú naplnené. Pociťujete potom hnev a frustráciu.

Dieťa má na správanie zväčša nejaký dôvod. Niečo mu to prináša, napĺňa nejaké potreby. Možno stratila istotu, bojuje o pozornosť, tiež to môže byť vec hraníc, ktoré dieťa potrebuje, aby sa cítilo bezpečne. Tých dôvodov môže byť viacero. Dôležité je však vedieť, že správanie je len špička ľadovca. Za ním sa skrývajú emócie a za ním určité potreby. Keď sú dieťaťu napĺňané, nemá potom dôvod hľadať iné zdroje (napr. nežiadúce správanie) na ich naplnenie.

Dcérku zrejme aj valcujú emócie, a hoci už má 8 rokov, stále sa ich učí zvládať. Potrebuje vás ako svojho sprievodcu aj keď sa vám už môže zdať veľká a myslíte si, že toto všetko by už mala vedieť.

Je prirodzené, že keď nie je podľa nej, tak sa nahnevá, rozzúri, pohltí ju hnev. Vtedy koná pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.

Aby sa dcéra naučila emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, dcérke ich ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Chcela si to ináč. Hneváš sa a preto nám hovoríš takéto slová. Si z toho smutná a preto na nás kričíš. Počujem ako veľmi si na nás nahnevaná.
Vidím, že tam padajú a celkom vážne témy a vyjadrenia. Aj to jej môžete komunikovať. Vidím, že sa na nás hneváš. Mám strach keď takto rozprávaš.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Ak dcéra koná nežiadúco, treba jej nastaviť hranicu. Zdá sa, že ich testuje, skúša.

Hranice nastavujte v troch krokoch.
1. Popísanie situácie, pomenovanie emócie.
2. Nastavenie hranice, limitu.
3. Poskytnite alternatívu.

V situácii, keď odvráva, kričí na vás, vraví vám, že ste zlí komunikujte najmä emóciu za tým. Hneváš sa, preto na nás kričíš.
Môžete dať hranicu. Ľudia ale nie sú na kričanie. Popr. ak máte pravidlo: Hovoríme však slušne a potichu.
Alternatíva: kričať môžeš ísť do svojej izby ak chceš.

Následne sa môžete v kľude o situácii pozhovárať keď prehrmí. Pomenujte dcére čo sa stalo, ako sa vtedy asi cítila. Pýtajte sa jej čo by potrebovala inak. Ako by to ona chcela, aby sa cítila lepšie. Skúste jej ponúknuť nejakú alternatívu ako by sa dala situácia zvládnuť.

Zdá sa, že dcéra možno nemá všetky hranice jasne dané, resp. nemá úplne jasno v pravidlách. Dieťa hranice potrebuje. Mal by dostať také hranice, také možnosti výberu, aby ste ich vy ako rodič dokázali dodržať a aby boli pre vás aj akceptovateľné. Nastavenie hraníc a ich dodržiavanie je v zodpovednosti rodiča.

Ak sú pre dieťa nepredvídateľné, nekonzistentné, dieťa pociťuje zmätok a tým pádom aj pocit nebezpečia a neistoty. Hranice predstavujú pre dieťa bezpečie.
Skúste si doma zaviesť nejaké nemenné pravidlá, opakujte si ich, spíšte, spolu ich vytvorte. Hranice, ktoré zadávate by mali byť konzistentné a mali by ste dohliadnuť, aby boli dodržané.

Myslím si však, že u dcérky môže ísť aj o potrebu pozornosti, istoty, pocitu bezpečia.

Dcéra potrebuje cítiť, že ju ako osobu prijímate a len niektoré jej správanie nie je v poriadku. Buďte jej sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa s dcérou zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte jej ocenenie, na výber, nechajte ju občas rozhodovať a jej rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky. Krik, tresty, vyhrážky, odsudzovanie, zastavovanie emócii určite nie sú na mieste. Niekedy zafungujú krátkodobo, avšak z dlhodobého hľadiska sú neefektívne. Takéto metódy tiež dávajú dieťaťu najavo, že nie je dôležité, že ho neprijímate a narúšajú vzťah aj dôveru medzi vami.

Prijatie je veľmi dôležité.

Dcéra dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva, trápi sa a chce vás pri sebe. To je vidno aj na tom, že za vami príde. Stále ste jej istota, avšak niečo nie je v poriadku. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie. Správanie odráža stav duše dieťaťa, jeho prežívanie.

Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby.

Rozumiem, že ste frustrovaní a unavení, obzvlášť v tomto náročnom období.

Ak máte pocit, že to nezvládate, že by ste potrebovali nejaký nový prístup, pohľad, pomôcť vo vzťahu a komunikácii s dcérou, obráťte sa na odborníka.