6 ročný chlapec neustále rozpráva a skáče do reči. Ako máme s ním komunikovať?
ZodpovedanéDobrý deň,
rada by som sa poradila ohľadom môjho 6 ročného syna, ktorý je veľmi ukecaný a potom nič nestíha. Resp. nič nespraví správne. Rozpráva od 2 rokov.
Keď má robiť pracovný zošit, tak obkecá všetko, ale skoro nič z toho nespraví. Pozerá na sestru a stále rieši, že prečo zobrala takú farbičku a prečo nevymaľuje najprv ten obrázok a podobne. Proste milión otázok. Mladšia dcéra má dávno obrázok vymaľovaný a on skoro ani čiarka.
V škôlke na nástenke vždy obrázok rýchlo načmáraný, lebo vraj nestíhal. Pritom kreslí a maľuje veľmi pekne, keď pri ňom sedím. Keď mu odpovedám a pripomínam, aby nezabudol vymaľovať, tak spraví krásny obrázok.
Inak ja pri ňom nedokážem ani upratať, lebo keď sa hrá v izbe tak stále len na mňa volá, stále sa niečo pýta, stále od všetkého odbieham, aby som mu vysvetlila a odpovedala.
S manželom sa ani rozprávať nemôžeme, lebo on si ide stále svoje, stále nám skáče do reči. Keď sme na návšteve, tak skáče ostatným do reči. Je to také to dieťa, všetky oči, všetky uši na mňa a ostatné nie je dôležité. Už mi kamarátka povedala, že je otravné dieťa a vraj je to s ním na nevydržanie.
Často ma bolí hlava, už mám hlavu ako melón z neho. Dlhšia cesta, napr. na dovolenku je pre nás na zbláznenie. Niekedy by sme ho najradšej vysadili niekde na poli a nech nám ho niekto dopraví na miesto.
Vysvetľovanie nepomáha, aj zakričíme s mužom, že proste má byť ticho, nemá skákať do reči, skúšame aj odmeny, že teraz ide maľovať obrázok a nepovie ani slovo. Nič nevydrží. Chodí mi na záchod rozprávať, aj keď mu poviem, že potrebujem súkromie, tak za minútu príde s niečím iným čo mi musí povedať.
Venujeme sa mu veľa, no čím viac tak aj viac vyžaduje, keď sa mu nevenujeme, tak vtedy tiež stále chodí, čiže ani tak ani tak.
Potrebovala by som radu ako na neho.
Je v poriadku, že sa takto správa?
Ako máme s ním komunikovať?
Ani deti v škôlke to už nebaví.
Ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Súvisiace diskusie vo fóre
- Ako komunikovať s 5-ročnou dcérou, ktorá vyvádza a nepočúva?1
- Skoro 3-ročné dieťa nevie rozprávať26
- Ako sa naučiť komunikovať?8
- Čo znamená, keď trojročný syn v omaľovánkach čmára po tvárach?1
- Je šanca, že štvorročný autista začne rozprávať a zvykne si na škôlku?1
- Kniha ako komunikovať s ľdmi pri konfliktoch?6
Dobrý deň,
každé dieťa je vo vyjadrovaní svojich požiadaviek, potrieb a v komunikačných zručnostiach individuálne, tak ako aj my dospelí sme niektorí viac výreční ako ostatní. Nejakú výbavu si už prinesieme do života aj z našej genetiky. Skúste porozmýšľať či v rodine nemáte niekoho kto má tiež potrebu zvýšenej komunikácie a sociálnej interakcie s druhými. Z psychologického hľadiska v tom nevidím nejakú patológiu. Rozumiem vám však, že to musí byť pre vás niekedy náročné syna ustáť.
V požiadavkách odporúčam využívať JA komunikáciu. To znamená, nekritizujem dieťa, jeho osobnosť, ale hovorím, čo konkrétne prekáža mne, hovorím o svojich vlastných pocitoch. (Je pre mňa veľmi nepríjemné keď na mňa rozprávaš vtedy, keď sedím na záchode. Keď vyjdem von môžeš mi povedať čo chceš.).
Ak to zvládne pokúste sa ho motivovať ocenením. Oceňujte aj malé zlepšenia. (Veľmi som na teba hrdá, že si ma nechal v kľude dokončiť čo potrebujem. Teraz máme na seba dostatok času a odpoviem ti na tvoje otázky.).
Zároveň dávajte synovi možnosti výberu iných činností a aktivít (môžeš zatiaľ...). Prípadne sa ho opýtajte ako by sa dala situácia vyriešiť aby ste boli všetci spokojní.
V úplne nevhodných situáciách je pravdepodobne nutné synovi zadať nejakú hranicu. Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Prijmem emócie, potreby. To však neznamená, že ich schvaľujem. Preto je tam tá hranica.
Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlý, je to s tebou na nevydržanie...). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Najviac mu pomôžete tak, keď budete pôsobiť s čo najväčším kľudom a pochopením, aby mohol vaše správanie neskôr napodobňovať. Viem, že to musí byť náročné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu. Zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu. Prípadne ponúknem nejakú pomoc či spoločné riešenie konfliktu.
Pravidlá slušného správania, teda neskákať niekomu do reči môžete aj pomocou hry na roly napr. s nejakými plyšákmi. Hovorte o tom, ako sa ten druhý cíti keď nemá možnosť nič povedať a spoločne hľadajte riešenia ako by sa situácia dala vyriešiť tak aby boli spokojné obe strany. Môžete si tak isto na túto tému vymyslieť nejaký príbeh, ktorý si môžete napr. pred spaním spoločne prechádzať. Takýmito nenásilnými činnosťami sa deti v jeho veku veľa naučia. Rozhodne sú účinnejšie ako nejaké zastrašovanie v podobe trestov.
Prajem veľa zdaru.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička