6 ročná dcérka má iba jednu kamarátku. Ako jej môžme pomôcť?

Dobrý deň,

je dôležité, aby si dcérka uvedomovala svoju hodnotu, aby vedela, že má cenu. Aby nebola závislá od externého hodnotenia.

Doma ju oceňujte. Ideálne nie nejako povrchne, skôr sa zamerajte na vlastnosti, proces, ktorý k niečomu viedol. Vyvarujte sa nálepkovania. Prejavujte jej dôveru, pýtajte sa jej na názor, nechajte ju rozhodovať (v rámci veku a možností) a jej rozhodnutie rešpektujte.

Keď príde zo školy so zlou skúsenosťou, že sa s ňou deti nechcú hrať, pomenujte jej emócie. Odzrkadlite situáciu. Si smutná, že sa s tebou nechcú hrať. Rada by si mala viac kamarátov. Pracujte s tým. Nepresviedčajte ju o opaku, nevravte jej čo má robiť inak, nevysvetľujte, to ako keby ste jej povedali, že to čo si myslí, cíti, nie je dôležité a vlastne potvrdíte to, čo si myslí.

Mala by mať pocit, že sa jej snažíte rozumieť, že ju prijímate aj s takýmito pocitmi a že ste tu pre ňu. Odzrkadlite situáciu, pomenujte situáciu, pocit. Môžete sa jej spýtať, či jej môžete nejako pomôcť, čo by jej pomohlo cítiť sa lepšie.

Žalovanie býva zväčša poháňané aj nejakou potrebou. Možno má pocit, že len keď bude žalovať, tak si ju pani učiteľka všimne, že vtedy bude mať cenu. Ťažko povedať. Môžete jej skúsiť zreflektovať aj toto. Si si myslela, že keď to nažaluješ, pani učiteľka si ťa všimne. Žalovanie ale nie je vhodné. Môžeš to všetko povedať nám, keď prídeš domov.

Môžete takto skúšať. Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Pracujte s emóciami a strachmi. Nepopierajte ich, nechajte ju prejaviť ich a prijmite ich, pomenujte. Nastavujte hranice. Dcérke prejavujte dôveru, oceňujte ju. Venujte jej pozornosť a prejavujte náklonnosť. V rámci veku ju nechajte rozhodovať, dávajte jej možnosti a jej rozhodnutia rešpektujte. Vnímajte jej signály a adekvátne reagujte na jej potreby.

Ak by sa vám nedarilo, určite komunikujte s učiteľkami. Aj oni by mohli nejako intervenovať. Poprípade sa neskôr obráťte sa na psychológa.