5 ročný syn robí zle deťom, škaredo rozpráva a je neposlušný. Ako zmeníme jeho správanie?

Dobrý deň,

čo sa týka škôlky, tak vy sama nedokážete úplne vyriešiť situáciu, ktorá sa stáva mimo váš dohľad. Preto je dôležité nekonfliktne s učiteľkami hovoriť a hľadať spoločné riešenia v prospech syna. Keď rodičia a učitelia držia za jeden povraz, tak je to pre všetkých výhodné. Od učiteliek môžete napríklad zistiť čomu sa dieťa rado v škôlke venovalo a môžete to následne použiť na motiváciu dieťaťa.

Ak vám učiteľka povie, čo sa v škôlke dialo, tak môžete si situáciu doma so synčekom prehrať a hľadať spoločne nejaké riešenia. V tomto prípade je dôležité byť kreatívny a využívať napr. terapeutické príbehy, či knihy na zvládanie hnevu alebo to synčeka učiť pomocou hry.

Dobrou technikou na zvládanie takejto agresivity je aj hranie rolí. Zahrajte sa so synčekom na situácie, ktoré sú u vás problematické. Pozvite ho v hre k riešeniu týchto situácií. Ja som tvoja kamarátka práve som ti zobrala hračku. To odomňa nie je pekné, ale hrýzť ma za to to tiež nie je pekné. Napadá ťa niečo iné ako by si mohol situáciu vyriešiť? Neskôr mu pridajte ešte nejaké návrhy vy. Situáciu si trénujte dovtedy, kým syn nereaguje samostatne prijateľným spôsobom. Na záver ho oceňte. Nezabudnite pri tom aj pomenovať ako sa ten druhý cíti.

Pokiaľ sa to deje vo vašej prítomnosti mali by ste synovi zadať hranice. Hranice by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Teda kritizujeme správanie, nie samotné dieťa (ty si bol zlý..). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí (mali by ste byť príkladom, ako sa konflikty riešia). Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu, zadám hranicu a dám nejaké možnosti výberu, prípadne sa opýtam ako by sme to mohli vyriešiť, čo myslíš, čo navrhuješ a pod.

V prvom rade samozrejme v prípade, že stihnete zareagovať, aby vôbec k útoku došlo je potrebné to urobiť. Môžete dieťa odniesť, dať pred neho vankúš, povedať STOP, chytiť ruku a pod. Urobte čokoľvek, len nereagujte spätnou agresivitou aj vy. Dôležité je tiež po útoku ju oddeliť od "obeti" a ísť skôr sa spýtať aj toho dieťaťa, ktoré je obeťou či je v poriadku, až následne sa venovať hraniciam u syna. Týmto mu dávate najavo, že pozornosť svojím negatívnym správaním nezíska.

Napríklad: Vidím, že ťa nahnevalo, že ti Robko zobral hračku. Je to pre teba ťažké, ale ľudí nebijeme. Skúsime sa ho opýtať, či ti ju môže vrátiť, keď si ju mal prvý. Dajte mu skrátka nejaké iné prijateľné alternatívy ako sa vyjadriť nie fyzicky.

Využívajte rešpektujúcu komunikáciu. Prihliadajte na jeho potreby a emócie a nalaďte sa na ne. Pýtajte sa ho, čo by mu pomohlo, aby sa cítil lepšie. Ak vám neodpovie, skúste dať návrh vy. Napríklad: Hm, asi ti to príde zábavné keď sa k ostatným takto správaš, ale to ti nedovolím, pretože sa bojím, že niekomu ublížiš. Ako by sme to mohli vyriešiť? Spoločne určite na niečo prídeme.

Takýto štýl komunikácie vám otvára brány do sveta dieťaťa a budujete tak jeho emocionálnu inteligenciu, zároveň aj sebahodnotu, lebo má trochu možnosti aj rozhodovať a ovplyvňovať čo sa bude diať.

Využívajte u syna povzbudenia a ocenenia za jeho pozitívne prejavy v správaní. Vyjadrujte ich v prvej osobe, takto idú viac do vnútra dieťaťa. Zameriavajte sa vždy skôr na nejaký pokrok či opis toho čo chcete pochváliť, ako na výsledok nejakej činnosti a vyvarujeme sa slovíčkam ALE. Napríklad môžete povedať: Som na teba hrdá, ako pekne sa teraz spolu hráte. Hovore mu, že ste rada, že ho máte. Môžete potom sa skúsiť opýtať, ako sa pri hre cítil a tak ďalej motivovať k ďalším podobným pokusom.

V prípade, že by ste u syna nevedeli nájsť správny prístup a negatívne správanie by sa stupňovalo, tak neváhajte kontaktovať odborníka pre dlhodobejšiu prácu.

Prajem veľa zdaru.