5 ročný syn odmieta v škôlke spolupracovať. Čo nám odporúčate?
ZodpovedanéDobrý deň,
neviem ako postupovať pri mojom 5 ročnom synovi.Tento rok ho preradili k predškolákom. Nikdy nebol nejaký priebojný a mal obavy z neznámych miest, preplnené priestory a veľa ľudí. Veľmi citlivo reagoval a aj reaguje na zmeny. Bolo aj lepšie, znovu horšie a tak sa to striedalo.
Na všetko začal reagovať plačom, začal byť panovačný, nič na neho neplatí. Ani pekné slovo, kompromis, vyhrážky, dohoda, keď aj viem, že to nieje správne len dakedy má už zaženie "do kúta"a aj kričím, čo ma veľmi mrzí.
V škôlke nemajú s ním problém je veľmi dobrý,len mi vravia, že nechce spolupracovať,doma sme sa o tom rozprávali, vždy sľubuje, že bude a nakoniec nič.
Dnes mi učiteľka vravela, že skúša ale nikdy nechce, málokedy. Vravela, že je veľmi múdry, že naozaj je rozumný. Len sa nezapája. Keď aj bol v inej triede mali problém pri presune do inej triedy s vyrábaním. Zmenilo sa to. Nikdy nebol v tom 100 percentný, ale bolo to určite lepšie ako teraz .Doma má dobre podmienky,s mužom sa nehádame často. Sme ako normálna rodina. Hráme sa s nim, vyrábame a čítame.
Keď večer nepracujem, tak máme "našu chvíľku". Vtedy sa rozprávame a vtedy mi aj veľa prezradí, keď sa ho opýtam prečo je taký, že sa máličko hra a nevyrába povie, že nevie, ale sľubuje, že bude.
Nechcem tlačiť na neho, ale už má obidve učiteľky na to upozornili. Som z toho smutná a neviem ako mu pomôcť. Ako mamu ma to trápi. Veľa veci by chcel skúsiť, ale strach ho nepustí.
Napríklad, on bol iba ako 5 ročný prvýkrát v pizzérii, lebo sa bál. Nakoniec to zmenil a išiel, veľmi sa mu tam páčilo. Záver je, že veľa veci chce skúsiť, ale veľakrát ho strach nepustí.
Čo nám odporúčate?
Ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
to, čo vidíme zvonka je správanie dieťaťa. Všimneme si ho zväčša keď nejako vyčnieva, líši sa, popr. je nežiadúce, znepokojujúce. Za každým správaním dieťaťa sa však skrýva nejaká emócia a za ňou potreba. Môže mať potrebu istoty, pozornosti, to zrejme nevie ani on sám. Každopádne dieťa zväčša svojim správaním demonštruje a aj napĺňa svoju potrebu.
Zdá sa, že synček je naozaj senzitívnejší. Je možné, že si ani veľmi neverí, čo môže značiť aj naštrbenú sebaúctu.
Veľmi dôležité je prijatie a bezpečie. Prijímajte a zrkadlite jeho emócie. Pomenujte ich. Pýtajte sa, čo by mu pomohlo sa cítiť lepšie. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá. To, ako sa syn cíti je pre neho reálne. Netreba to banalizovať, ani sa to snažiť zmeniť.
Mali by ste mu byť v týchto situáciách sprievodcom.
Komunikujte mu emóciu, vyjadrite pochopenie: Nerád robíš to čo ostatní. Chcel by si, aby bolo po tvojom. Máš z toho strach. Bojíš sa ako to dopadne.
Pýtajte sa ho: Čo by ti pomohlo cítiť sa lepšie? Zvládnuť to? Je niečo čo by si mohol spraviť, aby to bolo lepšie? Viem ti ja nejako pomôcť, aby si to pre teba bolo ľahšie? Skúste mu dať prípadne nejaký návrh, nápad.
Spolupracujte v tejto veci s učiteľkami. Hľadajte cestu ako mu to uľahčiť. Tiež by som sa pýtala nakoľko je dôležité a nutné, aby sa zapájal a spolupracoval. Je to jeho potreba alebo vaša? Môže byť, že sa mu nechce, že ho to nebaví.
V prvom rade je z môjho pohľadu dôležité, aby sa cítil bezpečne, prijatý, isto, dôležitý, ocenený, aby bolo jeho prežívanie v poriadku.
V situáciách strachu s ním pracujte. Dajte si na to čas. Priznajte mu ho, pomenujte. Zisťujte kde ho cíti v tele, aký je strach veľký, pokiaľ ho má. Pýtajte sa či je niečo čo by mu pomohlo. Môžete skúšať aj alternatívne kreatívne stratégie - strach vydupať, vyskákať, striasť, vyrobiť si "postrek" proti strachu atď.
Môžete sa tak o rôznych situáciách rozprávať aj spätne. Vraj ste dnes v škôlke niečo vyrábali. Teba sa to nechcelo robiť. Bál si sa tam ísť.
Otvoreným konštatovaniami bez otázky mu dávate priestor, aby sám rozpovedal ćo sa dialo.
Určite na neho netreba tlačiť. Podľa jeho vyjadrenia, že sľubuje, že sa bude zapájať sa zdá, že to počúva dosť často, že na seba cíti tlak. Takto môže nadobudnúť pocit, že nie je dosť dobrý ak sa nedokáže zapojiť. Zrejme to teraz inak nevie, niečo ho brzdí. Možno nejaká skúsenosť, niečo čo počul, ťažko povedať. Najdôležitejšie je, aby sa cítil prijatý a rovnako hodnotný ako iné deti, a v tomto momente ani nie tak to, aby začal spolupracovať.
Syna si všímajte. Reagujte na jeho signály a adekvátne napĺňajte jeho potreby. Komunikujte s nim empaticky. Je dôležité, aby cítil, že ste pri ňom, že ste tu preňho, počúvate ho, snažíte sa mu rozumieť a zaujímate sa.
Nastavujte láskavo hranice. Prejavujte synovi dôveru. Nechajte ho o niektorých veciach rozhodovať a jeho voľbu rešpektujte. Oceňujte ho.
Dávajte mu doma čas na voľnú hru, avšak buďte pri ňom. Mnohé veci si deti dokážu prehrať a spracovať počas hry.
Uvidíte ako to bude v škôlke postupovať. Kľúčová je aj ochota škôlky spolupracovať.
Čo sa strachu týka, treba ho sledovať. Aký je častý, intenzívny, aké stratégie na jeho zvládanie má syn vybudované, ako mu zaberajú a ako veľmi ho ten strach ochromuje a ovplyvňuje jeho život.
Prípadne sa môžete poradiť s odborníkom, aby niečo nezostalo zanedbané.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com