Dobrý deň,
môj 3,5 ročný synček nastúpil v septembri 1x do škôlky. Je to už vyše mesiaca, ale 1,5 týždňa z toho bol chorý. Mám pocit, že si vôbec nezvykol a ani si nemieni.
Keď prídem pre neho do škôlky, tak zväčša je uplakaný a opuchnutý. Keď prídeme domov, teší sa, hra sa ale ako dá už zvečerieva, už začína kolobeh otázky, či ide do škôlky.
Hovorí, že on do škôlky nechce ísť a stále dookola. Ráno vstane a hodinu dookola sa má pýta či pre neho prídem a plače. Vraj sa okna bojí. Celú hodinu pokým prídeme do škôlky, tak len plač a či prídem Takýto kolobeh máme celý týždeň.
Učiteľka v škôlke mi povedala, že už ho nemám cickať a že sa už mám nahnevať, keď raz som mu povedala že áno a on dookola to isté. To sa mi nezdá ako v pohode prístup.
Vy by ste mi čo odporučili?
Momentálne som v štádiu hľadania práce a rada by som sa aj zamestnala ale neviem čo s malým. Trápi ma, že sa takto trápi a neviem a ani nechcem si predstaviť, čo sa odohráva v jeho srdiečku.
Bola by som rada keby do škôlky chodil, trošku by sa socializoval, lebo je skôr utiahnutejší. Má 1 kamaráta a viac nemá záujem. Radšej je sám. Od mala je sám, lebo v rodine nemáme deti.ň
V škôlke by si našiel kamarátov, naučí sa mnohé veci. Má tam bohatý program.
Dokedy mám čakať, že bude takýto?
Ďakujem
Dobrý deň,
to, čo vidíme zvonka je správanie dieťaťa. Všimneme si ho zväčša keď nejako vyčnieva, líši sa, popr. je nežiadúce, znepokojujúce. Za každým správaním dieťaťa sa však skrýva nejaká emócia a za ňou potreba.
To, že v škôlke plače, že potrebuje nejaký čas na vyrovnanie sa so zmenou a adaptáciu na ňu, je prirodzené. Stratil nejakú istotu, stabilitu, bojí sa, že ho tam necháte, že vás stratí, možno, že ho už neľúbite. Je to nová a náročná situácia, v ktorej je mu treba byť oporou.
Veľmi dôležité je prijatie a bezpečie. Prijímajte a zrkadlite jeho emócie. Pomenujte ich. Pýtajte sa jej, čo by mu pomohlo sa cítiť lepšie. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá. To, ako sa syn cíti je pre neho reálne. Netreba to banalizovať, ani sa to snažiť zmeniť.
Mali by ste mu byť v týchto situáciách sprievodcom.
Komunikujte mu emóciu, vyjadrite pochopenie: Je to pre teba ťažké chodiť do škôlky. Najradšej by si bol keby sme boli stále spolu. Bojíš sa, že po teba neprídeme.
Pýtajte sa ho: Čo by ti pomohlo cítiť sa lepšie? Zvládnuť to? Je niečo čo by si mohol spraviť, aby to bolo lepšie? Viem ti ja nejako pomôcť, aby si to pre teba bolo ľahšie? Skúste mu dať nejaký návrh: rodinná fotka v skrinke, nejaká hračka, predmet, niečo čo ho spája s vami. Môžete si niečo spolu aj vyrobiť.
Spolupracujte v tejto veci s učiteľkami. Hľadajte cestu ako mu to uľahčiť.
Ubezpečujte ho, že sa za ním budete ponáhľať a že zase budete spolu tráviť čas tak ako sa mu páči.
Nesľubujte odmeny, netrestajte, nevyhrážajte sa.
Môžete sa tak o tom rozprávať aj spätne. V škôlke to bolo ráno pre teba ťažké.
Otvoreným konštatovaniami bez otázky mu dávate priestor, aby sám rozpovedal ćo sa dialo.
Syna si všímajte. Reagujte na jeho signály a adekvátne napĺňajte jeho potreby. Komunikujte s nim empaticky. Je dôležité, aby cítil, že ste pri ňom, že ste tu preňho, počúvate ho, snažíte sa mu rozumieť a zaujímate sa.
Nastavujte láskavo hranice. Prejavujte synovi dôveru. Nechajte ho o niektorých veciach rozhodovať a jeho voľbu rešpektujte. Oceňujte ho.
Dávajte mu doma čas na voľnú hru, avšak buďte pri ňom. Mnohé veci si deti dokážu prehrať a spracovať počas hry.
Uvidíte či sa to bude zhoršovať, zlepšovať, ako to bude postupovať.
Dôležité je, aby bol synček emocionálne aj fyzicky na škôlku pripravená. Ochota škôlky spolupracovať je tiež kľúčová. Toto vám môže pomôcť zistiť aj odborník.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com