21 mesačná dcéra máva návaly hnevu. Ako máme reagovať?
ZodpovedanéDobrý deň,
chcela by som sa poradiť ohľadom 21 mesačnej dcéry, ktorej správanie sa veľmi zhoršuje. Ovláda veľa slov, ktorými vie pomenovať svoju potrebu, či túžbu (otvoriť, zatvoriť, zapnúť, jesť, vodu, spať, hore, dole, kakať, cumeľ a ďalšie). Takže medzi nami nie je komunikačná bariéra.
Problém nastáva v okamihu, keď jej vysvetľujeme, že teraz nejdeme von, teraz treba prebaliť, ísť spať, obuť papuče, spraviť cop, či neotvoríme dvere na izbe, nevezmem ju na ruky, alebo ju chceme posadiť do autosedačky, zobrať z ihriska.
Keď s naším rozhodnutím nie je stotožnená, alebo sa nechtiac buchne, či spadne, dostane prudký nával hnevu, ktorý sa prejavuje až sebapoškodzovaním. Začne si trieskať hlavu o dvere, postel, kuse si do ruky, až tam má odtlačky zubov. Na ruky sa nedá zobrať, lebo ten amok sa ešte zhorší a bije nás.
Amok zvykne prejsť do 5 minút, keď si ju nevšímame. Pokiaľ chceme vyjadriť poľutovanie nad tým, že spadla, pomenovať emóciu, len priložíme polienko do ohňa a záchvat je horší a dlhší.
Takýchto záchvatov má denne asi 7 a to sa im snažíme predchádzať tým, že nevyžadujeme po nej nič, keď vidíme, že by pokyn nesplnila a väčšinu veci riešime, keď je v dobrej nálade.
Do 1,5 roka bola naučená zaspávať sama, len sme ju položili do postieľky. Teraz je v nej ako tiger v klietke, trieska si hlavu o postieľku a dožaduje sa, aby sme ju dali dole. Aj keď s ňou zostaneme ležať v izbe, dole ju nedávame, aby sme v nej nepodporili takéto správanie.
Okolie je z jej správania zhrozené a my tiež. Možno je problém, že sme s mužom na ňu mäkkí, nepozná krik, či bitku. Manžel rob z domu, takže sa jej aj on veľa venuje a veľa aktivít musí robiť s ňou práve on - prebalenie, obliekanie. Mne robí také scény, že sa to nedá.
Je jej správanie v poriadku?
Je to spôsobené jej temperamentom, povahou alebo dokonca nejakou psychickou poruchou?
Aký je Váš názor a čo nám odporúčate?
Za odpoveď ďakujem
Najnovšie otázky z poradne
- Ako osmeliť hanblivého 2-ročného synčeka?
- Prehnaná plačlivosť. Je to vzdor alebo už porucha?
- Ako máme zvládnuť správanie 4-ročnej dcéry po narodení súrodenca?
- Čo robiť, keď sa 2-ročné dieťa nepýta cikať?
- Ako postupovať, keď 13-ročná nevlastná dcéra trpí depresiou?
- Ako pomôcť 9-ročnej dcérke, ktorá je veľmi naviazaná na mamu?
Dobrý deň,
to, že dieťa zúri keď nie je niečo podľa jeho predstáv je prirodzené.
Úlohou rodiča nie je túto emóciu rýchlo uhasiť, zastaviť, ani to, aby dieťa nebolo vystavené podnetom, ktoré ho frustrujú. Práve naopak. Dieťa potrebuje zažiť určitú mieru frustrácie na to, aby sa s ňou do budúcna naučilo vyrovnávať.
Úlohou rodiča je byť pre dieťa nejaký sprievodcom, ktorý ho naučí v týchto vodách plávať.
Keď je dcérka v amoku, pomenovanie emócie sa jej, hoci sa to tak nemusí javiť, pomáha upokojiť. Dochádza pri tom totižto k prepájaniu hemisfér. Keď si ubližuje, treba jej nastaviť hranicu. Kľudne aj fyzickú.
Hneváš sa. Chcela si to ináč. Ty ale nie si na udieranie/hryzenie. Môžeš udierať/hrýzť sem (nejaká alternatíva).
Kľudne jej chyťte ruku, hlávku, postavte sa medzi ňu a predmet, o ktorý sa búcha aj za cenu toho, že ju to znova rozhnevá. Zase jej emóciu pomenujte.
Upokojenie sa môže trvať dlhšie, ale má to svoj efekt a to hlavne do budúcnosti. Postupne by sa čas upokojenia mal skracovať.
Verím, že to vyžaduje veľa trpezlivosti a posúvania svojich vlastných hraníc, ale je to niečo, čo by sa vám malo vrátiť.
Čo sa týka toho spánku, podľa môjho názoru je ešte relatívne malá. Ak máte svoje dôvody na to, aby spávala sama, v poriadku, ale skúste aspoň naplniť jej potrebu tak, aby ste boli spokojní všetci. Pomojkať ju a potom ju tam dať, alebo ju držať za ruku. Čokoľvek pri čom sa upokojí. Správa sa nepokojne z nejakého dôvodu, niečo potrebuje.
Na jednej strane píšete, že od nej radšej nič nežiadate, aby sa nenahnevala, a pri zaspávaní hranicu držíte pevne, zdá sa mi možno, že až príliš. Dieťa má potom zmätok v hraniciach, prostredie je pre ňu nepredvídateľné.
Vytvárajte dcérke prijatie a bezpečie. Poskytujte empatiu, zrkadlite situácie a emócie. Pracujte s nimi. Určite nastavujte hranice. Zdá sa mi, že ich dcérka skúša. Trvajte na nich aj keď sa hnevá. Hranice predstavujú pre dieťa bezpečie a sú nesmierne dôležité. treba ich nastavovať aj za cenu, že sa dieťa nahnevá. Venujte jej pozornosť, oceňujte ju a napĺňajte jej potreby.
V tomto veku je to vec komunikácie a vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Môže byť výbušnejšia, citlivejšia povaha.
Takto malé dieťa ku psychológovi nepatrí. Ak by vám to naďalej nefungovalo, boli by ste frustrovaní, odporúčam vám, rodičom, ísť sa poradiť k odborníkovi ako správne k dcérke pristupovať.
Prajem vám pekné dni!
Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com