2,5 ročnej dcérke sa nič nepáči. Rozmaznali sme ju?

Dobrý deň,

chápem, že správanie dcérky vám prináša množstvo starostí. Dcérka je aktuálne v období vzdoru a v tomto období sa toto správanie dá považovať za normálne. Niektoré detičky majú výraznejšie prejavy, iné menej. Dôležitý je váš prístup, len tak ju viete naučiť sebakontrole.

Možno v práci s dcérkou vám pomôže čiastočne zmeniť komunikáciu a nastoliť hranice s prijatím emócií a potrieb. Nikdy nekritizujeme a nenálepkujeme nejakým spôsobom dieťa (ty si zlé dievča). Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí ak je to možné. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu, zadám hranicu jasne a zreteľne v prvej osobe a dám nejaké možnosti výberu. Prípadne ponúknem nejakú pomoc alebo spoločné riešenie konfliktu.

Hneváš sa, že sa s tým nemôžeš hrať? Rozumiem ti. Je to pre teba ťažké, ale je pre mňa nepríjemné, keď takto kričíš. Spoločne to zvládneme. Ako by som ti mohla pomôcť? Môžeš sa hrať s...

Ak by po viacnásobnej zadanej hranici s pochopením neprišiel žiadny efekt je tu možnosť vyvodiť nejaký logický dôsledok. Logické dôsledky by mali byť pre dieťa pochopiteľné, odvoditeľné a primerané veku. Čím väčšiu spojitosť má prehrešok s následným dôsledkom, tým lepšie. Napríklad logický dôsledok hádzania vecí je zobrať mu ich na nejaký čas. Ak po nejakom logickom dôsledku prídu negatívne emócie je to normálne. V tejto chvíli zvykne pomôcť silné objatie, alebo len hovoriť, že jej rozumiete, že je to pre ňu ťažké. Prípadne nejaký dotyk. To už musíte skúšať. Chce to veľkú dávku trpezlivosti, ale myslíte na to, že mu tým dáte veľmi veľa. Postaráte sa teda o to, aby z každého záchvatu sa naučil niečo pozitívne. Následne sa k situácii vráťte a rozoberte ju spoločne s hľadaním riešenia.

Ak dieťa zvládlo svoje emócie, mali by sme ho za to oceniť. Napr. Oceňujem, ako si to dobre zvládla a nekričala si, ale radšej si mi to pekne povedala. Alebo: Vidíš, spoločne sme to zvládli a pod.

V komunikácií u takýchto detí je viacero ciest a treba skúšať, ktorá niekedy bude fungovať.
Môžete riešenie nechať niekedy aj na dieťa: Nie si ešte oblečená. Nechcem, aby ti vonku bola zima, čo navrhuješ? Ako by sme to mohli urobiť?

Využívajte pozitívne formulácie: Keď si umyješ zúbky, potom máme čas na spoločné čítanie.
Dajte jej na výber čo chce robiť skôr: Chceš si najskôr obuť topánky alebo bundu? (Tým, že má nejakú kontrolu nad situáciou, prejavujete mu rešpekt a ľahšie tým pádom bude spolupracovať).

Zapojte jej myslenie: Máme ešte 10 minút. Kým odídeme, čo dovtedy musíš urobiť? Pokiaľ nevie vymenujte jej napr. zoznam ranných úloh. Potom sa opýtajte: Tak čo nám ešte ostáva?

Doporučujem v tomto prípade si dopodrobna rozobrať situácie, ktoré sú problémové. Za tým ako sa dcérka správa je vždy niečo viac, nejaká potreba či emócia a to by ste sa mali pokúsiť zistiť.

Skúste si položiť pár otázok:
Čo tomu predchádzalo?
Kde sa to stalo?
Koho sa to týka?
Akú činnosť dieťa vykonávalo?
Aké emócie dieťa prežívalo predtým a potom?

Niektorým situáciám sa dá predchádzať rôznymi ako keby "preventívnymi aktivitami". Samozrejme, to vždy nie je možné. Keď viete, že by mohol byť problém odísť z ihriska, tak rozhodne to nerobte ak má dcérka ešte niečo rozrobené. Skôr ho vopred pripravte: Ešte 3x sa šmykneš a už pôjdeme domov. Budem ti to počítať. Alebo: O chvíľu potrebujem ísť domov. Čo si ešte potrebuješ dokončiť, aby sme mohli ísť?

Buďte čo najviac kreatívna. Napríklad hrajte hru na to, kto sa prvý nachystá do vane, alebo kto sa prvý vyzlečie. Kreativita dokáže niekedy divy s negatívnym správaním detí. Dobré nápady sa vždy vyplatia.

U dcéry využívajte pozitívnu výchovu. Oceňujte jej pozitívne prejavy v správaní nie hodnotením (napr. si šikovný), ale skôr opisom s vašimi pocitmi. Takto to ide viac do vnútra dieťaťa a motivuje ho k lepšiemu správaniu (Maminka je veľmi šťastná, že tentokrát si si pyžamko obliekla sama.).

Rozvíjajte s dcérkou vzťah. A to napr. každodenným spoločným tráveným časom, kde budete robiť to, čo chce len dieťa. Špeciálny čas na dieťa mu dáva pocit dôležitosti. Umožní vám zblížiť sa, tak isto sa dieťa môže zbaviť negatívnych emócií, buduje to základy dôvery. Vymedzte si však hranice tohto času. Nemusí to byť hodina, niekedy stačí len 15 minút. Ak by ho dieťa chcelo predlžovať, tak len mu pomenujte, že dnes už špeciálny čas skončil a príde opäť zajtra.

Čo sa týka vkladania veci do úst niekedy pomôže nie priamo upozorňovať na tú situáciu, ale skôr presmerovať pozornosť na nejakú inú aktivitu, či podnet. Nepriamo niekedy môžeme napr. chytiť ruku a následne pomenovať aktuálne správanie napríklad: "Mám pocit, že sa nevieš dočkať kým začneme, alebo asi chceš zistiť na čo tá hračka je, tak si ju spoločne ohmatajme." Všímajte si kedy to najčastejšie robí.

Pre dcérku je pojem klamať veľmi abstraktným pojmom. Rozhodne pravému významu tohto slova ešte nemôže rozumieť, tak isto v tomto veku je veľmi ťažké rozlíšiť kedy ide naozaj o klamstvo. Klamstvá sa zväčša ako ich vnímajú dospelí nevyskytujú v tomto veku. Reaguje tak ako reaguje pretože skúša čo sa stane, vie že na to nejakým spôsobom sama reagujete.

V tomto prípade jednoducho len opíšte situáciu s tým, že sa pokúsite o to, aby dcérka nejak situáciu dokázala napraviť čím prenášate zodpovednosť za správanie na ňu (Vidím, že na zemi je rozliate mlieko môžeš sa na ňom pošmyknúť, ako by sa to dalo napraviť? čo by sme mali urobiť?, Vidím, že tvoje ruky sú suché, tak isto aj mydlo, čo by sme s tým mohli urobiť? Ako by si to mohla napraviť? Týmto si zažije následok svojho klamstva.).

Keby ste si so svojou dcérkou aj naďalej nevedeli rady vyhľadajte odborníka.
Veľa zdaru.