Dobrý deň,
potrebujem poradiť ohľadom dcéry, ktorá bude mať o týždeň 11 rokov. Žiarli na svojho otca - na môjho partnera. Nemôžem byť s mojím partnerom v jednej miestnosti, lebo hneď príde za nami. Osloví ma a v tom okamihu zabudne, že niečo chcela. Nemôže sa ma ani pred ňou dotknúť. Už pozerá, že čo robíme. Sedím s ňou v obývačke, idem do kuchyne, kde je aj on. A buď hneď pribehne za mnou, alebo ma ohlasuje. Už je to pre mňa zúfalstvo a tlak na psychiku.
Čo mi odporúčate?
Ako presvedčiť dcéru, že nemá dôvod na žiarlenie?
Ďakujem
Dobrý deň,
rozumiem, že vás táto situácia trápi. Iste by ste chceli fungovať ako plnohodnotná rodina so vzájomnou akceptáciou, dôverou a pozitívnymi emóciami. To vám však vaša dcérka narúša svojim "protestom".
Aby som lepšie pochopila váš problém a teda aj pomohla vám prísť k nejakému riešeniu potrebovala by som viac informácií. Dôležité je od kedy táto situácia vznikla, ako dlho to už trvá a pod.
Odporučila by som v tejto situácií, že rozhodne by ste mali svoje dieťa počúvať a akceptovať to, čo aktuálne voči partnerovi cíti. Dcérka práve teraz viac ako inokedy potrebuje vaše prijatie a bezpečné prostredie.
Pri komunikácií zvoľte rešpektujúci, empatický rozhovor. Rozhovor by mal prebiehať v pokojnej atmosfére, keď sa obidve cítite dobre a máte na seba čas. Opýtajte sa jej teda čo jej vadí, aké emócie prežíva a spoločne o tom diskutujte. Dcéra dávajte najavo, že ste pri nej, že ju počúvate, snažíte sa jej rozumieť a že sa ňu zaujímate.
Dbajte pri tom aj na svoje vlastné emócie a kľudne môžete povedať, prečo je pre vás váš priateľ dôležitý a aké emócie prežívate vy keď ste s ním. Diskutujte s ňou o tom, ako by ste mohli túto situáciu vyriešiť a čo by jej mohlo pomôcť.
Rodič by mal dieťa ubezpečiť, že ho nestráca, že na ich láske a vzťahu sa nič nemení. S tým súvisí aj plnohodnotne trávený čas spolu (sem tam si zájdite ako "kamarátky" do mesta na nákup, venujte sa len jedna druhej a pod.).
Dôležité je aj to ako sa k tejto situácií stavia váš partner. Ak sa partner správa k dieťaťu láskyplne aj v období, keď ho ono odmieta, zvyčajne si k sebe časom nájdu cestu. Chce to však veľa vytrvalosti a občas je potrebné „prehltnúť“ niektoré veci. Ak dieťa nechce tráviť čas osamote s otcom nenúťte ju do toho. Ideálne je zbližovanie sa pri spoločných aktivitách – výlety, šport, kultúrne podujatia, zoo, kde dieťa pochopí, že nie je novým maminým vzťahom „odstrčené“ na vedľajšiu koľaj.
Ako sa to ďalej bude vyvíjať závisí veľmi od toho aký vzťah spolu s dcérou máte, nakoľko sa cíti bezpečne, nakoľko vám dôveruje.
Ak je medzi vami láska, úcta a dôvera, nevzdávajte to, stojí za to na vzťahu s partnerom aj dieťaťom popracovať.
Prajem veľa krásnych spoločných rodinných chvíľ.
Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička