11-ročná dcéra odkladá a skrýva pokazené veci. Prečo to robí?

Dobrý deň,

v tomto prípade by som musela pátrať po príčinách takéhoto správania, ktorých môže byť viac. Odporúčala by som vám kontaktovať odborníka, ktorý bude s vami aj s dcérkou pracovať.

Vo všeobecnosti však môžete skúsiť niečo zmeniť v komunikácií tak, aby sa vám vaša dcérka dokázala viac otvoriť. V rozhovore využívajte tzv. JA komunikáciu a podnecujte dcérku k riešeniu problémov. Nekritizujte ju, ale hovorte o svojich pocitoch, ktoré z toho máte (Vidím, že sa ti pokazilo pero a leží pod vankúšom. Čo by sa s tým dalo urobiť? Určite na niečo prídeš čo by bolo správne.). Možné riešenia si môžete aj spísať na nejaký papier. Spoločne by ste si mali skúsiť urobiť nejakú dohodu. Kľudne to môže byť aj pomocou nejakej zmluvy, ktorú si spoločne spíšete.

Ak vám to po čase tiež prestane fungovať, tak môžete opätovne spoločne hľadať nejaké riešenia. Napríklad: Som sklamaná, že nedodržujte to, na čom sme sa spoločne dohodli. Dáme tomu ešte šancu, alebo spoločne porozmýšľame nad nejakými novými nápadmi?

Prípadne môžete podať nejakú relevantnú informáciu: To, že sa niečo pokazí sa stáva. Čo by sme mohli urobiť aby sme to vyriešili? Verím, že na niečo prídeš.

Môžete dcérke svoje pocity aj napísať do nejakého krátkeho listu, kde nezabudnite na to skončiť pozitívne s dôverou, že dcérka je určite zodpovedná a zvládne to. Môžete tiež nechať na viditeľnom mieste v miestnosti, kde sa to vyskytuje nejaký odkaz.

V tomto veku pomôže, keď k deťom pristupujeme skôr ako k "partnerovi". Nie nejako nadradene s dôležitosťou vyjadrovania svojej moci. Prihliadajte na to, čo on potrebuje a cíti. Jeho pocity by ste nemali ignorovať a ani zľahčovať. Keď svoje dieťa rešpektujete a beriete ho ako partnera. Počúvajte ho bez nejakého súdu, tak pravdepodobne bude aj dieťa pristupovať k vám s väčším rešpektom.

Ak je nutné zadávať nejaké hranice, tak tie by sme mali zadávať s prijatím dieťaťa. Teda kritizujeme správanie, nie samotné dieťa. Mali by sme hovoriť pokojným hlasom v prvej osobe, pozerať do očí. Následne prijmem aj to čo chce dieťa, pomenujem emóciu, zadám hranicu a dám nejaké možnosti výberu.

Napríklad: Asi sa ti teraz nechce upratovať, avšak v izbe cítim už nejaký zápach alebo vidím pokazené jedlo. Prosím uprac si svoju izbu. Chceš to urobiť teraz, alebo po skončení hry?

Oceňujte a povzbudzujte ju za veci, ktoré urobí dobre. Tak isto sa snažte o nejaké pozitívne spoločné aktivity. To predovšetkým znamená tráviť s ňou čas iba vy a ona na pravidelnej báze (aspoň raz do týždňa). Vykonávajte spolu to, čo si ona želá, čo má rada. Teda skúste sa jej opýtať aký program by zvolila ona sama a ako jej program vybrať.

Prajem veľa zdaru.